Nepatrila medzi deti, ktoré by si celé detstvo len kreslili. Jej otec vlastnil kameňosochársku firmu a keďže nemal syna, pokračovateľa rodinnej tradície hľadal medzi svojimi dcérami.

„Našiel pre mňa odbor kameňosochárstvo na škole umeleckého priemyslu. V tom čase som ani netušila čo ´šupka´ je,“ spomína Emília Rigová, dnes konceptuálna umelkyňa s rómskymi koreňmi.

V istom zmysle je raritou, vnímať Rómov ako hudobníkov, spevákov a tanečníkov je na Slovensku až stereotyp, no málokedy sa medzi nimi objaví niekto, kto sa hlási k výtvarnej scéne.

Čierny humor

Spočiatku to s rodinnou firmou Rigovcov vyzeralo nádejne. Dcéra dostala malý skúter, aby mohla chodiť po okolitých cintorínoch, domaľovávať a zlatiť písmená na pomníkoch.

„V otcovej firme som ako tínedžerka strávila veľa času, vyskúšala som si rôzne technológie vrátane pieskovania,“ vysvetľuje Emília.

„Mohla som dodnes škrabať panenky Márie do kameňa. Otec netušil, že mu od pomníkov odletím až takto ďaleko,“ smeje sa. Už vtedy ju fascinovali portréty, hoci v celkom inej podobe, ako sa im venuje dnes.

V rodine, kde je biznis spojený so smrťou, čierny humor sa jednoducho stane súčasťou bežného života. „So sestrou sme otca ešte v polovici 90. rokov nahovárali, aby dal firme slogan ´Vaša smrť, naša radosť´. Vždy sme sa na tom zabávali,“ smeje sa.

Sestra v rodinnej firme zostala, dnes je jej konateľkou, a Emílii rodičia už odpustili, že odišla. „Sú šťastní. Vidia, že si lietam vo svojom svete,“ dodáva.

Bári Raklóri, digitálna maľba (2013)

Bári Raklóri

Hoci je Rómka, na rómske témy musela „dozrieť“, venuje sa im len posledné dva roky.

„Pedagógovia na strednej ma často prehovárali, aby som sa venovala rómskemu umeniu, keď videli, ako kreslím svojich ľudí doma. Keď sa spätne pozriem na moje obrazy z tohto obdobia, naozaj pôsobia trochu insitne. Ale v tom čase som to odmietala, nechcela som mať nálepku rómskej umelkyne celkom tak, ako som v neskoršom období nechcela byť označovaná ani za feministickú výtvarníčku. Nechcela som sa nijako škatuľkovať. Keď mám potrebu sa k niečomu vyjadriť, tak sa vyjadrím, hovorila som si,“ opisuje svoje pocity.

 
Glory Box  (2013)
Inštalácia odkazuje k staroanglickému výrazu, ktorý označovalo svadobné veno. Ručne vyrobené červené mydlo v zlatej klietke odkazuje na novonadobudnutú predmanželskú „čistotu“ pred svadobnou nocou.

Musela počkať, kým nadobudla pocit, že si to už môže dovoliť. S tým, že je Rómka, nemala problém. "Nikdy som sa nestretla ani s rasovými problémami. Možno je to preto, že nie som až taká tmavá. Trpela som len na zákaldnej škole, keď si niektorí mysleli, že mojim príbuzným je Ondrej Rigo, deväťnásobný vrah, najkrutejší sériový zločinec v dejinách Slovenska. Aj v knihe Čenkovej deti bol zlý gazda Rigo. Moja trauma zo základnej školy teda bola spojená s tým, že som pasáž o ňom musela v triede z knihy vždy čítať ja, "hovorí s úsmevom. 

Pred dvoma rokmi začala s osobným projektom s názvom Bári Raklóri. "To je moje cigánske alter ego. Každý Róm má vo svojej komunite prezývku, podobne ako je to u Indiánov. Tá moja je Bári, po rómsky znamená Veľká. Raklóri síce v oficiálnej rómčine znamená mladé dievča, v mojej rodine sa to však slangovo používalo na označenie lešej gadžovky, niečo ako pani "vysvetľuje.

S projektom Bári Raklóri nastavuje sama sebe dvojaké zrkadlo - aj ako biela, aj ako Cigánka. Zachytáva sa v stereotypných polohách Rómky, ako ich možno vidieť na krásnych starých pohľadniciach. Naivné maľby potom premaľováva. "Budem sa tomu venovať ešte asi rok, až potom s tým vyjdem von", dodáva.

Rovnaké jedlo

Byť rómskou výtvarníčkou je naSlovensku ojedinelé, maliarka Ladislava  Gažiová je tiež viac náma v Česku ako u nás. V zahraničí je však rómskych výtvarníkov viac a Emilia Rigová sa medzi nimi cíti ako doma. "Keď som prišla na sympózium Jaw Dikh v poľskej Cziarnej Gore, bolo to, ako keby som prišla k svojej rodine: rovnaká strava, rovnaké vône, rovnakí ľudia. Prvýkrát som stretla aj iných ľudí, ako sme my v našej rodine. Boli tam rómski umelci z Poľska, Česka, Španielska i Anglicka. Bola som tam aj s Robom Gabrisom, vynikajúcim výtvarníkom, ktorý skončil akadémiu vo Voedni. Bolo to také fantastické, že sa námadtiaľ ani nechcelo odísť. Veľmi sa teším že som sa začala s týmito výtvarníkmi stretávať, že som ich spoznala. Najbližšie ma čaká výstava účastníkov tejto rezidencie v židovskom cenbtre v Krakove," nadchýna sa.

Kto che byť ako ja?

V svojich dielach sa zamýšľa nad vnímaním "Cigáňov" ako akejsi jarmočnej atrakcie, v diele Ikony periférie z obrazov Rómok urobila makety s výrezmi namiesto tváre, ktoré slúžia na zábavné fotografovanie. Ako by sa nás pýtala: Chcel by si byť Cigáňom? 

"Verím, že ľudia rozumejú tomu, čo robím. Snažím sa totiž dopracovať k nejakej univerzálnej výpovedi pre diváka, hoci do nej vkladám aj svoju intímnu spoveď. Cez umenie sa snažím zvládať rôzne osobné udalosti. Nemám rada, keď autor povie, že jeho dielo je len o tom a o tom a hotovo. Dielo vznikne až v s divákom, vo verejnom dialógu" komentuje Rigová.

Zuzana Uličianska, Sme, 10.1.2015