Segregované rómske osady sa najnovšie stali predmetom nového typu turistiky. Chodia sa na ne pozerať návštevníci zo západnej Európy. Pohľad na osadu Letanovský Mlyn, ktorá sa má čoskoro sťahovať bližšie k Spišskému Štvrtku.

Autor: SITA, Rastislav Ovšonka

Zbytočne sa však jedni už teraz strachujú, že prídu ešte aj o tú vetchú, nezriedka deravú strechu nad hlavou, a darmo sa iní tešia, ako sa konečne zbavia „tej pliagy“. Všetko bude oveľa zložitejšie, než sa kdekomu dnes zdá.

Svedčí o tom aj nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkalo plánovaného búrania jednej rómskej osady na predmestí bulharskej metropoly – Sofie.

Áno, samosprávy sú vo všeobecnosti oprávnené odstrániť príbytky tých, ktorí obývajú obecnú pôdu nelegálne, konštatoval súd, ale kde boli štátne orgány, keď niekoľko desaťročí nerobili v tomto smere nič a fakticky trpeli aj existenciu sofijskej osady?

Súd sa postavil na stranu sťažovateľov Rómov a bulharsky štát neobstál pred ním ani s argumentom, že provizórne obydlia nespĺňajú zdravotné a iné bezpečnostné požiadavky. Súd síce uznal, že štát nemôže poskytnúť bývanie každému, poukázal však na jeho povinnosť dať prístrešok najohrozenejším skupinám, sociálne vylúčeným občanom.

„Súd tak dospel k záveru, že násilné vysťahovanie sťažovateľov a zbúranie ich chatrčí by porušilo ich právo na súkromný a rodinný život, zaručený článkom 8 európskeho dohovoru,“ dodáva Jarmila Lajčiaková z Centra pre výskum etnicity a kultúry v Bratislave.

Z hľadiska našej témy je však dôležité aj to, že v Štrasburgu prihliadajú na historické súvislosti vzniku tzv. nelegálnych rómskych osád viac ako v Bulharsku či na Slovensku. Ako teda vznikali?

Nech sa stanú novosedliakmi

Prvé pokusy integrovať Cigánov (Rómov) do väčšinovej spoločnosti majú na našom území už takmer 250-ročnú históriu. Súviseli s reformami Márie Terézie a jej syna Jozefa II.

„Rómovia sa na tomto teritóriu neusadzovali nelegálne,“ zdôrazňuje historička Anna Jurová zo Slovenskej akadémie vied, „a ani svoje osady, kolónie, tábory, péra nezakladali bez povolenia vrchnosti, ale dokonca v intenciách ich priamych príkazov a nariadení.“

Podľa odhadov sa už v druhej polovici 18. storočia usadilo v Uhorsku okolo 50-tisíc pôvodne kočovných Cigánov (Rómov).

Na základe rozhodnutia cisárovnej sa mali nazývať novosedliakmi. A Jozef II. im pridelil opustené sedliacke usadlosti. Mnohí však brali tieto majetky do držby iba formálne, aby zakryli pokračujúci kočovný spôsob života.

Miestodržiteľská rada v Uhorsku preto urýchľovala integračný proces inými opatreniami. Napríklad nariaďovala prijímať rómske deti do učenia v cechoch.

Tak sa kováčstvo a zámočníctvo postupne stalo najrozšírenejším remeslom tohto etnika. Ešte aj rómski hudobníci mohli hrať len vo svojom voľnom čase, museli mať iné zamestnanie a žiadať o povolenie na príležitostné hranie.

Tereziánske opatrenia kladne hodnotil už v roku 1775 spišský vzdelanec Samuel Augustini ab Hortis. V svojej monografii Cigáni v Uhorsku ich dal do protikladu k politike iných štátov, ktoré kočovníkov vyhlásili za „voľných vtákov“ a vyháňali ich z krajiny.

„Dnes by bolo bezmála povážlivé siahnuť k takejto metóde a poslať naraz také množstvo ľudí na krk susedovi,“ písal Augustini. „Odsunom by sa nepolepšili, ale mohli by byť vyprovokovaní k zúfalým činom.“

Vďaka usadzovaniu Cigánov (Rómov) sa mohol už v roku 1787 vykonať ich pomerne presný súpis. Vyplýva z neho, že napríklad v Moldave vtedy žilo 134 cigánskych rodín a v Košiciach 95. Až 78 (59) živiteľov týchto rodín boli kováči a 44 (35) manuálne pracujúci.

V Moldave iba siedmich Rómov zaevidovali vtedy ako žobrákov, v Košiciach ani jedného. Na základe štúdia archívnych materiálov to zistil pred štvrťstoročím Pavol Šalamon.

Samozrejme, Rómovia aj v nasledujúcich desaťročiach migrovali, stále viac sa ich však usádzalo aspoň na prechodný čas.

Príznačný je z tohto pohľadu celouhorský „súpis Cigánov“ spred 120 rokov. Podľa neho žilo vo vtedajšom Uhorsku takmer 280-tisíc Rómov, z toho však až 160-tisíc v Sedmohradsku (dnes súčasť Rumunska) a okolo 41-tisíc v Hornom Uhorsku.

Prekvapuje najmä údaj o počte kočujúcich. Ukazuje sa, že v roku 1893 viedlo kočovný spôsob života už iba 8¤940 Cigánov. Platilo to aj o území súčasného Slovenska, kde podľa súpisu bolo už 92,8 percenta osôb usadených a iba 1,7 percenta ešte kočovalo (ostatných evidovali ako polousadených).

„Tieto výsledky vyvracajú stereotypné predstavy o kočovníkoch u nás,“ podotýka Jurová, „a dokumentujú, že súčasnú rómsku populáciu môžeme považovať za relatívne pôvodné a tradične usadené obyvateľstvo.“

Od cesty sa practe preč!

Prvá svetová vojna dala do pohybu nielen takéto etniká, ale celé národy. Časť Rómov sa vrátila ku kočovaniu, ale už československý zákon „o túlavých Cigánoch“ z roku 1927 ho výrazne obmedzoval. Kočovanie bolo čoraz nepohodlnejšie, úrady napríklad predpisovali potulným Rómom presnú trasu, mnohé mestá a dediny zakazovali vstup alebo táborenie kočujúcich vo svojom katastri, čo ich tiež nútilo zvoliť si usadlý spôsob života.

Nasledovali však roky veľkej hospodárskej krízy, ktoré najviac postihli – podobne ako v súčasnosti – najmä ľudí vykonávajúcich menej kvalifikované a nekvalifikované práce. Kríza okrem toho tvrdo dopadla aj na tradičné rómske remeslá. V osadách zavládla takmer 100-percentná nezamestnanosť, ktorá podnecovala asociálne správanie.

Mnohé miestne samosprávy sa preto snažili zbaviť „neprispôsobivých“ spoluobčanov premiestňovaním rómskych osád čo najďalej od katastra ich obce. Dnešný prípad Letanoviec, ktoré vyriešili svoj problém (osadu Letanovský Mlyn) na úkor susedného Spišského Štvrtka, nie je teda ničím novým pod slnkom.

Už pred ôsmimi desaťročiami, v roku 1933, dokázala takto obec Brzotín v Slanskej doline „odlifrovať“ takmer 500 miestnych Rómov bližšie k obci Rudná. Búrili sa miestni Rómovia, ale aj Rudňania. Spor sa ťahal takmer päť rokov, napokon ho rozhodol – po niekoľkých odvolaniach – až Krajinský úrad v Bratislave a rozhodol nečakane v prospech Rómov!

To sa však už schyľovalo k mníchovskej zrade najbližších spojencov ČSR a k Viedenskej arbitráži. Málo sa vie, že 2. novembra 1938 (krátko pred vyhlásením autonómie Slovenska) vydal Krajinský úrad v Bratislave výnos, ktorým nariadil vytlačiť čo najviac Rómov na územie, ktoré sa malo odstúpiť južnému susedovi. Kým predtým ich žilo na Slovensku okolo 100-tisíc, po tomto kroku tu zostala ledva polovica. O dva roky neskôr začal už samostatný slovenský štát s ďalšími drakonickými opatreniami. Rómovia žijúci pri cestách museli odstrániť svoje príbytky a presťahovať sa inde. Skrátka, nesmeli byť na očiach.

Keď pred 70 rokmi Machovo ministerstvo vnútra zistilo, že nariadenie sa neplní, vydalo v auguste 1943 novú vyhlášku. Rómske osady sa museli sťahovať do odľahlých, obcou vyznačených nových lokalít. Ako uvádza autor prvého Rómskeho dejepisu u nás Arne Mann, vo všetkých známych prípadoch (či už vo Veľkom Šariši, v Šarišských Sokolovciach alebo v Kuzmiciach) sa táto akcia uskutočnila podľa rovnakého scenára.

Do osady prišli dvaja žandári v sprievode skupiny gardistov a Rómom pod hrozbou fyzického násilia prikázali zbúrať vlastné obydlia.

Starým ľuďom, ktorí nemali dostatok síl, pri tom „pomáhali“ gardisti. „Keď boli obydlia zdemolované,“ dodáva Mann, "žandári Rómom oznámili určenú lokalitu, spravidla pod lesom alebo priamo v lese, vzdialenú asi dva kilometre od obce aj od cesty. Tu si mohli svoje príbytky opäť postaviť.“ Tak prichádzali mnohé osady o svoje pôvodné pozemky, ktoré Rómovia dostali ešte od panovníkov. Ale nebolo to posledné búranie ich chatrčí ani posledná likvidácia rómskych osád…

Bratia Česi sa o nich postarajú

Opustiť osady s chatrčami a usadiť sa medzi ostatnými obyvateľmi. Tak si predstavovalo riešenie vtedy ešte „cigánskej otázky“ vedenie KSČ pred 55 rokmi. Proti tým, čo sa odmietli prispôsobiť, mohli štátne orgány použiť násilie. S odstupom času je zrejmé, že táto politika „organizovaného rozptylu“ Rómov viedla do slepej uličky.

Súčasný rómsky podnikateľ Jozef Patkaň mal osem rokov, keď v Prahe prijali rozhodnutie o likvidácii rómskych osád. Narodil sa v jednej z nich, Haršalovke pri Bardejove, do rodiny, kde sa po stáročia dedilo kováčske remeslo.

Jeho otec bol prezieravý, lebo stihol vysťahovať rodinu z Haršalovky skôr, ako osadu prišli z mesta búrať. Za ušetrené peniaze kúpil domček v Bardejove a začali žiť životom väčšiny aj bez štátneho donútenia.

Ale mnohí Patkaňovi kamaráti z detstva skončili na rôznych „luníkoch“ a vôbec v prostredí, ktorému sa nedokázali prispôsobiť.

V priebehu troch rokov malo zaniknúť vyše 600 rómskych osád, ich obyvatelia sa mali sťahovať do novopostavených bytov v mestách. Bola to utópia a zámer navyše vyvolával pobúrenie medzi čakateľmi na pridelenie bytu v poradovníkoch.

Podľa zistení Jurovej sa na východe štátu, kde bolo takmer 480 samostatných osád, podarilo do roku 1962 zlikvidovať len tri z nich. Pre tisíce rodín z chatrčí, kolíb a zemníc bolo treba postaviť nové byty, ale na to chýbali stavebné kapacity i peniaze.

Navyše bytovú krízu vtedy pociťovali takmer všetky skupiny obyvateľstva a na jej prekonanie boli potrebné desaťročia.

Napriek tomu prišli mocenské orgány štátu s ďalším ambicióznym plánom na riešenie „cigánskej otázky“: v rokoch 1966 – 1969 presťahovať na Slovensku z osád takmer 70-tisíc Rómov. Z nich 14-tisíc osôb alebo 2 177 rodín bolo treba presunúť do Čiech a na Moravu.

Dostupné štatistiky hovoria o podstatne skromnejších výsledkoch. Za päťročie 1966 – 1971 sa na Slovensku podarilo zlikvidovať 4 750 chatrčí a z osád vysídliť takmer 24-tisíc Rómov. Podľa tých istých štatistík z roku 1971 bolo na Slovensku stále 930 osád (prevažne na východe republiky) s 92-tisíc obyvateľmi.

Viazol aj „odsun“ Rómov do Česka, najčastejšie pre nedostatok náhradných bytov. Čo je zaujímavé, úrady na Slovensku vtedy chatrče v osadách vykupovali, nezriedka s prechmatmi pri ich oceňovaní. Ako však poznamenáva Lajčiaková v súvislosti s terajším búraním tzv. nelegálnych rómskych obydlí, „komunisti výkupom chudobných chatrčí, likvidáciou častí osád a násilným rozptylom rómskych rodín tiež fakticky legitimizovali existenciu majetkového titulu k týmto obydliam“.

Otec štát má vážnejšie starosti

Po roku 1989 štát priznal Rómom postavenie národnostnej menšiny a tým akoby „cigánska otázka“ prestala preň existovať. Otázka možno áno, problém však zostal, aj keď už rómsky, zato vyhrotený a nabaľujúci sa rokmi ako snehová guľa.

Trhové hospodárstvo zastihlo vari najmenej pripravených práve Rómov. S nedostatočným vzdelaním a nízkou kvalifikáciou nemali na trhu práce takmer žiadnu šancu. „Nie je práca pre gadžov, ako môže byť pre Rómov?“ bolo a je počuť najmä v ekonomicky zaostalejších regiónoch a v časoch recesie. Tisíce Rómov prišli o strechu nad hlavou, keď stratili prácu a po tom, čo sa byty na sídliskách začali odpredávať do osobného vlastníctva. Koľko presne, to sa sotva zistí, ako dnes už nikto nespočíta, koľko Rómov sa vrátilo po rozdelení spoločného štátu na Slovensko do rodných osád.

Staršie osady sa však rýchlo preľudňovali a začali vznikať nové. V Prešovskom kraji na začiatku tohto storočia zistili, že im ročne pribúda až desať rómskych osád, postavených, samozrejme, načierno. Najhoršia situácia bola a je v segregovaných, priestorovo od obcí oddelených osadách. Pred deviatimi rokmi našli sociológovia pri mapovaní rómskych osídlení na Slovensku 150 takýchto osád, dnes je ich zrejme viac.

Výskum viedla vtedy Iveta Radičová, ktorá upozornila, že v týchto osadách žije asi 30-tisíc ľudí v absolútnej chudobe, sú takmer všetci nezamestnaní, bývajú často v načierno postavených chatrčiach, nemajú tam vodovod ani kanalizáciu.

Na samom dne sa nachádzalo 20 osád (a v nich 6 355 obyvateľov), ktoré nemali ani elektrinu. Asi päťsto ľudí žilo dokonca v lesoch, silážnych jamách alebo v stanoch.

Bolo by zaujímavé preskúmať, ako sa situácia zmenila po desiatich rokoch. Vo všeobecnosti však platí, že všetky ponovembrové vlády riešenie rómskeho problému iba deklarovali. Milióny a milióny eur, ktorými prispela za ostatných 20 rokov na pomoc slovenským Rómom Európa, sa stratili ako dym, v každom prípade segregované osady ich nepocítili.

Výstižne to povedal kedysi A. Mann: súčasný štát sa vo vzťahu k Rómom správa ako otec, ktorý má iné, vážnejšie starosti. Niečo robia miestne samosprávy. Zaiste však nie tie, ktoré sa snažia „prihrať“ svojich Rómov susedom. Ale tie, ako príklad uveďme aspoň Spišský Hrhov, ktoré postupne vysporiadavajú pozemky pod príbytkami Rómov a dodatočne ich tak legalizujú. Aby sa nemuseli zbúrať. (Lebo za čo postaviť nové?)

Ide to, len treba chcieť…