Budhizmus a brahmanizmus
V 6.storočí p.n.l. sa zrodili dve nové náboženstvá, ktoré sú v podstate reakciou na nepružnosť a neústupnosť brahmánov. Jedno z týchto náboženstiev – džinizmus – založil Vardhamána, ktorého poznali pod menom Mahávíra – Veľký hrdina alebo tiež Džina - Víťaz. Jeho základom bol askétizmus a ahinsa, učenie o nenásilí.
Druhým náboženstvom bolo – budhizmus – ktorý dosiahol vo svojom vývoji nesmierny význam. Prekročil hranice Indie a rozšíril sa po celej Ázii. Jeho zakladateľ princ z rodu Šákjov, sa narodil v malom kráľovstve medzi Nepálom a Magadhskom. Stal sa známy ako Budha alebo „Prebudený“, pretože dosiahol duchovné prebudenie. Základnými prvkami jeho učenia bola láska ku všetkým živým tvorom, rovnoprávnosť všetkých bytostí a umiernenosť vo všetkom, čo človek činí. Odmietol kastovníctvo, ale zachoval základný pojem sťahovania duší. Okrem toho tiež uznával brahmanistický panteón, čo znamená, že laik, ktorý prijal budhistické náboženstvo, sa nemusel zriekať svojej osobnej viery, pokiaľ táto nebola v rozpore s budhizmom. Budhizmus ponúkal cnostnej duši zdokonalenie v priebehu jej znovuzrodenia a nakoniec dosiahnutie stavu vnútorného oslobodenia. Bol to v skutočnosti etický systém, dokumentovaný rôznymi poučnými príhodami a misionárskym a a reformátorským duchom.
Krátko pred zašiatkom nášho letopočtu prešli brahmanizmus i budhizmus rôznymi zmenami. V brahmanizme vidíme v tej dobe neustále jasnejšíie a silnejšie rysy teismu a heroických tradícií, ktoré odrážali vojenský charakter vtedajšej Indie. Bolo to obdobie veľkých eposov Rámajany a Mahábháraty, ktoré obsahujú veľmi krásnu nábožensko-filozofickú báseň nazávanú Bhagavadgíta alebo „Spev vznešeného“ Budhistické učenie sa potom viac približovalo k mystike a v 2. storočí v ňom došlo k rozkolu. Stúpenci théravádinského budhizmu zostali verní starým tradíciám a učeniu, zatiaľ čo mahájanský balebo budhizmus „veľkej cesty“ ponúkal svojim veriacim uctievanie bódhisattvov, bytostí smerujúcich k prebudeniu. V tomto období pozorujeme splývanie budhizmu a brahmánizmu, ktoré dalo vznik mnohým sektám. do popredia sa dostáva brahmanistická idea bhakti alebo oddanosti k bohu, ktorá sa spolu s askétizmom (jóg) a vedením (džňana) stala jednou z ciest k spaseniu. Veľmi pomalý ale stály vývoj viedol potom Indiu od polyteizmu k mystickému panteizmu. Mnoho príkladov dokazuje: že jednota sa prejavuje v rôznych podobách, v ktorých sú zahrnuté aj protiklady a že „mnohosť“ smeruje k „jednote“, v ktorej sa všetky tieto protiklady rozplývajú a strácajú.