Pred 55 rokmi zakázali Rómom kočovať. Väčšina z nich prijala nariadenie s radosťou.

V októbri tohto roku si Slovensko pripomenul pripomíname 55. výročie prijatia zákona č. 74/1958 Zb. o trvalom usídlení kočujúcich osôb.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa opäť množili sťažnosti na kočovných, olaských Rómov. Ich spôsob života si nevyžadoval udržiavať s domácim obyvateľstvom dobré vzťahy, miesta pôsobenia často menili, ľudí nepoznali, nebolo pre nich ťažké obyvateľstvu strpčovať život drobnými krádežami.

Situácia však bola taká vážna, že muži, len čo sa dozvedeli o blízkosti kočovníkov, nešli do práce. Olaské ženy boli totiž tak odvážne, že domáce gazdiné okrádali priamo pred ich očami. Národné výbory o tom informovali Povereníctvo vnútra i ÚV KSČ.

Kočovní Rómovia obvykle nenapáchali veľké škody, ale napríklad začiatkom septembra 1955 boli zadržaní v Moldave nad Bodvou s neuveriteľným nákladom 800 kilogramov lucerny. Tá patrila Štátnemu majetku v Drienovciach a tam ju museli kočovníci vrátiť.

Okresný národný výbor žiadal rýchle a razantné riešenie problémov a rezortu vnútra poskytol aj zoznam okradnutých majiteľov hydiny, peňazí, perín a iných vecí.

Vo veci sa angažovali poverení pracovníci, plukovníci Jeleň a Bächer. Tí keď zistili, že Rómom boli zhabané kone, okamžite nariadili národnému výboru, aby po preverení ich pôvodu čo najskôr tieto kočovníkom vrátili.

V októbri 1958 teda prijal parlament zákon o trvalom usídlení kočovníkov. Tomuto zákonu predchádzal pomerne podrobný výskum spôsobu ich života, ktorý riadilo Povereníctvo vnútra, no zúčastnili sa ho aj odborníci etnológovia, zdravotníci a sociálni pracovníci.

Nešlo iba o Rómov

Vo februári 1959 bol na základe zákona prevedený súpis kočujúcich osôb a v Českoslovenku bolo zistených takmer 50-tisíc kočovníkov. Nešlo sa však iba o etnických Rómov, ale aj prevádzkovateľov rôznych živností, ľudových zábavných atrakcií a podobne.

Hoci sa dnes o usídlení týchto osôb hovorí všeličo, faktom je, že väčšina ho prijala s radosťou. Na súpis sa dostavili slávnostne oblečení a s nadšením sa domáhali bytov.

Pravda, boli aj výnimky. Skupina "svetských ľudí" zadržaných v Petržalke sa odmietla daktyloskopovať a praktiky označili za "hitlerovské". Istý korytár, považujúci sa za Rumuna dokonca napísal list prezidentovi Novotnému a otvorene sa ohradil, že ak mu on nepomôže, napíše aj do Rumunska. Novotný nariadil osobu zo súpisu vyňať.

Po súpise sa už Olasi z miesta pohnúť nesmeli. Kone boli zadržané, pokiaľ však boli legálnym majetkom Rómov, bolo nutné ich predať a peniaze kočovníkom odovzdať. Iné kone boli zhabané. No už vtedy sa niektorí Olasi pohybovali pomocou vozidiel, najmä traktorov.

Kočovníci si rýchlo zvykli

V archívoch sme zatiaľ objavili len jediný prípad, kedy Rómovia z dôvodu násilného usídlenia emigrovali. Išlo o rodinu zadržanú v Bratislave a títo ušli do Poľska. Údajne preto, že tam neplatili nijaké obmedzenia.

Olasi mali dočasne bývať v maringotkách, vozoch, vagónoch alebo opustených stavbách a bývanie sa malo postupne riešiť.

Podľa zachovaných dokumentov sa kočovníci veľmi rýchlo adaptovali, svoje príbytky udržiavali v čistote, ktorej sa ani gadžovské domácnosti nevyrovnali, ba väčšinou boli s nimi spokojní aj v práci.

Mnohí pamätníci života na kolesách spomínali, že im "bolo vtedy veľmi zle". Aj dobové lekárske správy svedčia o ich nezdravom živote. Väčšina ľudí bola ťažko chorá, trpeli tuberkulózou, trachomom, svrabom, ale aj podvýživou.

Národné výbory často navštevovali domácnosti, viedli s nimi osvetové besedy, kurzy gramotnosti a pomerne dobre sa darilo riešiť sociálne problémy.

Byty predali, chceli nové

Niektorí z bývalých kočovníkov sa však rozhodli systém využiť.  Byty predali, prespávali na staniciach a domáhali sa nových.

V okrese Trnava sme zistili niekoľko desiatok prípadov, kedy boli pridelené pozemky a stavebný materiál rozpredané gadžom a Rómovia sa nasťahovali opäť do maringotiek.

Objavili sa aj opačné príklady. František Stojka bol verejne na schôdzi vyhlásený za pracovitého a vždy čisto oblečeného muža, z ktorého by si mohli brať príklad aj bieli.

Odborníci na tzv. rómsku problematiku hodnotia zákon 74/1958 Zb. zväčša negatívne, ktorý zasiahol do ľudských práv. Je to vec názoru, ťažko súdiť vtedajší čas modernou perspektívou: aké práva mali vyhladované deti, aké práva mali muži, ktorí nad ohňom vytriasali z košieľ vši?

Stačí sa pozrieť na život Rómov tam, kde oficiálne kočovanie nezakázali. Rozhodne sa nedá povedať, že by vo Francúzsku, Anglicku, Rumunsku alebo vo Švédsku mali lepší život iba preto, že majú voľnosť. Jednak je táto „sloboda“ obmedzená podmienkami táborenia, no najmä treba nájsť zdroje obživy a to v súčasnosti nie je jednoduché.

Kedysi stačilo nakúpiť tovar u výrobcu a so ziskom ho predávať po odľahlých dedinách (u nás je známy prípad nákupu smaltovaného riadu vo Fiľakove a jeho rozvozu kočovníkmi po celom Slovensku). No v čase, keď supermarkety majú svoje pobočky aj vo väčších vidieckych sídlach, je tento spôsob obživy náročný.

Kočujú dodnes

V Rumunsku je dodnes tento život nezávideniahodný, no pre ľudí, ktorí nemajú inú možnosť znesiteľný – zbiera sa kovový odpad, úroda z polí, chodí sa na krátkodobé príležitostné brigády.

Aj postoj majoriného obyvateľstva k Rómom svedčí, že ani poskytnutie „slobody“ nič nevyriešilo. Vo Francúzsku neznášajú kočovníkov práve tak ako na Slovensku tzv. osadníkov.

Olaskí, kočovní Rómovia na Slovensku boli známi ako prefíkaní obchodníci. V minulosti obchodovali s koňmi a veru, bolo umenie zo sotva na nohách stojacej mršiny v priebehu niekoľkých dní vytvoriť tátoša, za ktorého im ešte dobre zaplatili. Pravda, koník po krátkom čase opäť spustol, no Olach sa nedal prehovoriť: „ja som ti predal koňa zdravého, ty mi vedieš chorého“- bola častá odpoveď, keď sa podvedený kupec domáhal svojich peňazí.

Vec sa obvykle skončila pokonávkou. Róm vrátil asi tretinu peňazí, ktoré za koníka dostal a zviera si vzal späť. A tak jedného koňa predal aj niekoľko krát.

Po zákaze kočovania väčšina z nich nastúpila riadne do zamestnania a mnohí z ich potomkov už ani nevie, že ich dedovia boli kočovníci (sami ani netušia, že majú olaské korene).

Niektorí však na nové, socialistické ekonomické podmienky reagovali po svojom: Nedostatok niektorých druhov tovarov využili nato, aby trh zásobovali načierno. Využívali svoje bohaté kontakty s Rómami v zahraničí a tak práve oni boli tí, u ktorých ste zohnali v 80. rokoch tak módne digitálky, kašmírové košele či iné komodity.

Skončil socializmus aj zlatá éra

Olaskí Rómovia tak patrili k najbohatším ľuďom v ČSSR, vedeli zohnať valuty, zlato všetko, čoho bol nedostatok.

Títo ľudia otvorene priznávajú, že ich zlatá éra skončila spolu so socializmom. Rozmach obchodovania, kšeftovania, nečakaný dostatok lacného textilu, obuvi, tvrdá konkurencia z Ázie im vytrhla z rúk dobré živobytie.

Život na voze ale nebola nijaká romantika, lež tvrdý boj o prežitie. Zachoval sa aj televízny záznam, kde sa obyvatelia prívesov nevedia dočkať súdruha, ktorý rozdáva byty. Faktom zostáva, že je to už 55 rokov, odkedy kolesá na vozoch olaských Rómov u nás zastali. Zrejme už navždy.