Tento rómsky básnik sa narodil 24. augusta 1939 v Hradišti, okres Poltár. Základnú a strednú školu navštevoval v obci Uhorské neďaleko Poltára. Po ich skončení získal učiteľské vzdelanie na Pedagogickej škole v Krupine. Potom študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako stredoškolský profesor pôsobil šesť rokov na gymnáziu v Trebišove a okrem tejto profesie si vyskúšal aj prácu v médiách. Desať rokov bol dramaturgom Literárnej redakcie Slovenskej televízie v Košiciach. Roku 1979 odišiel do Bratislavy a stal sa redaktorom a od roku 1986 šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta, kde pôsobil až do zániku periodika v roku 1990. Potom sa stal predsedom občianskeho združenia Romani kultura a šéfredaktorom kultúrno-spoločenského mesačníka Romana a detského časopisu Luludi, ktoré vydáva toto združenie rómskeho etnika v Slovenskej republike. V súčasnosti podniká v oblasti polygrafického priemyslu - je majiteľom kníhtlačiarne. Žije v Bratislave.

K jeho básnickým zbierkam patria: Záružlie a lekno (1967), Rozhovory s nocou (1970), Modrá búrka (1970), Horiaca višňa (1983), Slnečný vánok (1999). Vyšli mu aj dva výbery z poézie: Magnólie zhasínajú (1989) a Lyrika (1992). Medzi Bangove antológie patria Pieseň nad vetrom (1964 - antológia rómskej ľudovej poézie), Čierny vlas (1970 - výber z rómskych ľudových rozprávok), Paramisa (1993 - antológia rómskych ľudových rozprávok), Verše z vrbiny (1993 - antológia rómskej umelej poézie). Televíznu tvorbu pre deti a mládež predstavujú: Epaš (1969), Buroviarko (1971), Barborkin pavúk, Čierny vlas, Rozprávky z dlane, Tehliar a kráľ (všetky 1972), Slimáčik bubienok (1977), Dievča s ružami v šľapajach (1978), Rozprávky z lúky (1979)

Banga: otec mi povedal, ak ma ľúbiš, uč sa!

Rozhovor Kristíny Magdolénovej prevzatý z internetovej stránky www.mecem.sk

Dezider Banga sa narodil 24. augusta 1939 v Hradišti, okres Poltár. Učiteľské vzdelanie získal na Pedagogickej škole v Krupine. Potom študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia šesť rokov pôsobil ako stredoškolský učiteľ na gymnáziu v Trebišove, neskôr 10 rokov ako dramaturg Literárnej redakcie Slovenskej televízie v Košiciach. Odtiaľ odišiel do Bratislavy, kde bol redaktorom a neskôr šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta, Bratislava. Po Novembri 1989 bol predsedom občianskeho združenia Romani kultura, šéfredaktorom kultúrno-spoločenského mesačníka Roma a detského časopisu Luluďi. Žije v Bratislave. Tento rok sa dožil 75 rokov. Rozhovor vznikol v polovici októbra práve pri tejto príležitosti.

Pán Banga, kde sú vaše rómske korene?

Moje rómske korene sú v Hradišti okres Poltár. Moji starí rodičia mali troch synov. Najstarší Jožko padol vo vojne na Piave, kde bojoval, a zostali im dvaja synovia. Môj otec Jonáš a jeho brat, strýko Aladár. Môj otec bol vynikajúci kováč, strýko Aladár mal povesť človeka, ktorý čoho sa dotkol, to vedel urobiť. Mal zlaté ruky. Všetci moji predkovia boli remeselníci, ktorí robili s drevom a železom. To bola dobrá kombinácia s Nerómami, ktorí boli zase poľnohospodári. Môj otec pre nich napríklad robil lemeše na pluhy a gádžovia z celého kraja za nim chodili a hovorili: Jonáš, urob mi lemeš, ty robíš najlepšie lemeše…

Kde vzniklo rozhodnutie, že vy ako dieťa z remeselníckej rómskej rodiny ste išli študovať učiteľstvo?

To bolo rozhodnutie môjho otca. Stalo sa, že ma zobral do Krupiny, odviedol ma do pedagogickej školy, kde pripravovali učiteľov národných škôl, a povedal mi: ak ma máš rád, tak sa uč! A kdeže ja som otca miloval, tak som sa učil. V tom čase som sa už začal venovať aj poézii a objavil som básnika, španielskeho básnika, Róma, Garciu Lorcu… To bol vynikajúci spisovateľ, dramatik a básnik. Písal básne o Rómoch. Ja som ho mal mimoriadne rád a môj najstarší syn dostal meno po ňom Federico.

Hovorili ste, že v tom čase teda vznikal aj váš vzťah k poézii. Kto vás tu najviac ovplyvnil?

Tak práve v Krupine som začal veľa čítať a čítať. Natoľko, že ma moji spolužiaci volali knihomoľ. Spomínam, ako som sedával na sedačke pred internátom a čítal knihy. Lebo to mi poradil na besede nejaký spisovateľ, že ak chcem byť básnikom, spisovateľom, že musím čítať a čítať. Tak som mu dôveroval a čítal. Po maturite mi môj triedny učiteľ Dionýz Igaz dal návrh, aby som išiel študovať literatúru do Bratislavy na Filozofickú fakultu UK. Vypísal mi prihlášku a ja som išiel na prijímačky. Bol som jediný zo školy v Krupine, ktorý išiel na vysokú školu. Všetci moji kolegovia išli po maturite učiť.

Pre vzdelanie vás teda motivoval otec…

Áno. A práve preto, že to dnešným deťom chýba, som robil a robím aktivity, ktoré ich majú vo vzdelávaní podporovať. Aby sa jednoducho motivovali, aby svoj život nenechávali len tak plynúť, lebo nič na svete nemá zmysel bez vzdelania.

Zdá sa, že toto váš otec a váš dedko vedeli.

Vedeli a tiež pre to niečo robili. Môj otec si v 50-tych rokoch urobil školu. Ako dieťa si pamäťam na jeho vyučný list.

Myslíte si, že to bolo tým, že po vojne bol vzťah, ako ste už nie raz uviedli vo svojich spomienkach, medzi majoritou a Rómami viac-menej bezproblémový. Minimálne v Hradišti?

Ja si práve na ten vzťah Rómov a Nerómov spomínam ako na niečo mimoriadne pekné. O našej obci sa vie, že aj počas druhej svetovej vojny sa Nerómovia zachovali k Rómom veľmi pekne. Keď Nemci útočili na našu dedinu, tak napríklad našu rodinu otcov kamarát – Neróm – zobral ku sebe domov do pivnice a tam nás schovával. A to nás bolo 10 detí. Čiže ten vzťah medzi Rómami a Nerómami bol naozaj dobrý.

Vy ste ako rodina bývali v osade?

Nie, nebývali sme v osade. Bývali sme v dedine, mali sme dom so záhradou. Ale do osady som chodieval veľmi často. Žili tam krásni ľudia, nesmierne čistotní. Veľmi skromní, ale čistotní. A toto si majorita veľmi vážila a rešpektovala.

Relatívne dobré vzťahy medzi Rómami a Nerómami sa prejavovali pravdepodobne aj v tom, že sa uzatváralo akoby viacej manželstiev naprieč etnickým spektrom. Veď aj vaša babka bola Nerómka…

Áno, moja babka nebola Rómka. Keď si zobrala môjho deda, tak sa naučila po rómsky. Krásne rozprávala po rómsky. Tak dobre, že mne ako dieťaťu rozprávala rozprávky po rómsky.

To, čo nájdeme v poézii Bangu-básnika, to je vlastne to, čo dostal od života v detstve?

Je to tak. Aj vo svojej najnovšej zbierke Krčiažky so živou vodou sa vraciam do čias svojho detstva, do mojej rodnej dediny. Pri tejto príležitosti si spomínam na Albína Bagina, ktorý o mne napísal, že sú hudobníci, ktorí majú absolútny sluch, ale že ja mám absolútnu pamäť. Môžem povedať, že mám také predstavy, že hoci som vo svojej dedine nebol 30 rokov, pamätám sa na detaily a tie používam vo svojej poézii.

O vás kritici zvyčajne píšu, že vaša tvorba, to je vaše detstvo, zážitky z tohto obdobia, emócie…

To všetko vďaka môjmu otcovi a dedovi, mojej babke, mojej mamičke. Vďaka nim a mojim súrodencom – napríklad môjmu bračekovi Julkovi… Viete, že jeho vnuk, Radek Banga, český hudobník a skladateľ momentálne spolupracuje s Karlom Gottom? Práve pred niekoľkými dňami mi Radko volal, že Karel Gott sa so mnou chce stretnúť! Teda môj brat Julko bol mimoriadne hudobne talentovaný. Nebol síce študovaný, ale bol geniálny. A zdá sa, že jeho vnuk po ňom tento talent zdedil…

Tak sa tešíte…

Áno, mám ho rád. Pred časom o ňom natáčala Česká televízia dokument, v ktorom hľadal svoje korene. A keď hľadal pôvod svojej prababky, tak mu starosta dal vlastne rodný list mojej babky!

Vy ste sa ku svojim rómskym koreňom hlásili vždy, počas celého obdobia socializmu. Aké to pre vás bolo?

Chcem povedať, že keď som robil v televízii, v Košiciach, tak som ako prvý na Slovensku využíval rómsku kultúru v televízii: rómske pesničky, napísal som scenáre rómskych rozprávok, televízne hry, kde sa pracovalo s rómskou tematikou… A herci z Bratislavy prichádzali do Košíc, kde hrali Rómov.

Ako vás vnímalo prostredie, v ktorom ste sa pohybovali? Nemali ste niekedy kvôli tomu problémy?

Práve naopak. Ja som sa hlásil k Rómom vždy. A to všetci Nerómovia v mojom okolí oceňovali. Hovorili: je to možné? Viete, ako človek, ktorý má vzdelanie, veď som profesorom slovenčiny a histórie, pôsobil som v televízii, mohlo by som sa tváriť, že s Rómami nemám nič spoločné, mohol by som zanevrieť. Ale ja som sa hlásil k Rómom. Dokonca som preložil do slovenčiny rómske pesničky. Teda prebásnil. A vtedajší minister kultúry Miroslav Válek ma stretol a na ulici na mňa kričal: Dežko, čítal som tie tvoje preklady rómskych piesní, to je fantázia! Tam sú také metafory, že ťa obdivujem! A zavolal mi aj Milan Rúfus, ktorý bol mojim učiteľom. Bol to práve on, kto ma naučil písať básničky… Keď som začal uverejňovať básne v Mladej tvorbe, tak si ma zavolal a povedal: ty si talent, ja sa ti budem venovať. A keď mi vyšla prvá básnická zbierka Záružlie a lekno, tak povedal: prehovoril básnik. To bola veľká pocta!

Už sme hovorili, že vaša poézia, to sú neustále návraty do rodnej dediny…

Áno, v roku 1982 som vydal básnickú zbierku Horiaca višňa, kde sa znova vraciam domov. K mojej mamičke a môjmu otcovi. Horiaca višňa bola vyhlásená za najkrajšiu knihu roka. Cenu mi odovzdával Vladimír Mináč osobne. A viete, čo mi ešte dali? Dali mi vkladnú knižku, na ktorej bolo 20 000 korún, čo boli vtedy veľké peniaze! V roku 1989, keď som mal 50 rokov, mi Slovenský spisovateľ vydal zbierku Magnólie zhasínajú, čo bol vlastne výber z mojej tvorby. Tá kniha sa dostala ku vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi, ktorý mi osobne napísal list s gratuláciou. Nakreslil mi to svoje typické srdiečko a napísal, že dávno nečítal takú krásnu poéziu…

Ale vy ste boli asi jediný Róm aj v Krupine a aj neskôr na vysokej škole.

Je to tak. Bol som jediný. Ale moji kolegovia si ma vždy vysoko vážili.

Vnímali ste podporu zo strany majority ako niečo dôležité na vašej životnej ceste?

Tá podpora bola veľmi dôležitá. Dokonca, keď som si ako študent v Krupine zlomil nohu, môj spolužiak prišiel ku nám domov do Hradištia. A keď videl ten domček, ktorý môj otec vlastnými rukami postavil, keď poznal tamojších Rómov, tak to všetko veľmi obdivoval. Dokonca môj profesor matematiky ma požiadal, aby som ho učil po rómsky. A ja som ho učil. A naučil sa mnohé veci.

Vaši rodičia sa dožili vašich promócií na univerzite?

Keď som dostali diplom na Filozofickej fakulte, moji rodičia sa veľmi tešili. Boli hrdí. Bolo to aj ich víťazstvo, lebo ma celý čas podporovali. Bolo treba peniaze na cestovanie, na stravu, na internát… Nebolo to jednoduché, ale oni ma vždy podporovali. Dokonca pred maturitou, môj otec viete čo urobil? Mali sme doma rádio, krásne a drahé rádio, a môj otec ho predal, aby ma podporil. Čiže moji rodičia ma mimoriadne podporovali a tešili sa z mojich úspechov.

Museli byť hrdí, keď videli, že majú doma básnika.

Môj otec, keď počul moju báseň recitovať v rozhlase, začal plakať. Videl som, ako mu vyšli slzy.

Po skončení univerzity ste išli pôsobiť do Trebišova…

Trebišov som miloval. Mal som tam nielen dobrých žiakov, ale aj veľmi dobré vzťahy s kolegami. V Trebišove som prežil najkrajšie roky života. Trebišov milujem.

Ako vás ovplyvnil Trebišov ako básnika?

Veľmi. Dopísal som tam svoju zbierku Záružlie a lekno a tiež Rozhovory s nocou. Rozhovory s nocou získali potom cenu vydavateľstva Smena. To bolo krátko potom, čo som odišiel z Trebišova pracovať do Košíc, kde som pôsobil v televízii ako dramaturg.

Vy ste boli vlastne aj prvým Rómom na Slovensku, ktorý pôsobil profesionálne v Slovenskej televízii…

Je to tak. Ako som už povedal, v televízii som sa snažil propagovať rómsku kultúru, či už rómske pesničky alebo rozprávky. A prvý som na Slovensku vydal knihu rozprávok Čierny vlas, ktorá vyšla práve v Košiciach. Boli to preklady rómskych rozprávok, ktoré som zozbieral ako vysokoškolák. Kniha vyšla v náklade 30 000 výtlačkov. A viete čo? Za týždeň boli vykúpené!

Priestor v televízii, ktorý ste dostali, ste využili pre Rómov. Povedal vám niekedy niekto, že toto nesmieš robiť?

Nemal som nikdy kvôli tomu problémy. Naopak. Mal som tam ešte kolegu, ktorý bol tiež Róm, ale sa k svojmu pôvodu nehlásil, a ten mi hovoril: Rob to, čo robíš, robíš to dobre. Budem ťa podporovať. Veľa vecí vzniklo aj vďaka jeho podpore, keďže zastával v televízii dôležité miesto. Takže ja môžem povedať, že košická televízia za mojich čias preferovala rómsku tému…

Hovoríte, že ste boli ako Róm rešpektovaný. Ako to bolo s rómskym jazykom?

Po revolúcii som ako prvý na Slovensku založil organizáciu Romaňi kultúra a v roku 1990 začal som s vydávaním časopisu Roma. Svoj prvý úvodník som napísal v rómčine. Chodil som na rôzne podujatia týkajúce sa jazyka aj do zahraničia, ale všetko to vlastne až po roku 1989.

Ale mám aj takú príhodu pokiaľ ide o rómčinu. Bol som so svojim vnúčikom v nemocnici a bolo tam rómske dieťa, ktoré nevedelo ani slovo po slovensky. Bolo mu veľmi zle, lekárka sa s ním nevedela dohovoriť. Tak so im urobil tlmočníka a potom som napísal a vydal Maľovanú rómčinu. Pre mňa je môj vzťah k rómčine dôležitý. V 90-tych rokoch som vydal slovensko-rómsku knihu, kde som preložil svoje básne aj do rómčiny. Kniha sa volá Slniečkové deti.

Kedy ste si kúpili ako básnik svoj prvý písací stroj?

Jaj, ako študent-vysokoškolák. Literárny fond mi venoval peniažky, keď som chodil zbierať rómske rozprávky, aby som ich mal na čom prepísať. Kúpil som ho v Lučenci.

A máte ho ešte?

Mám ho tu. Píšem celý život na ňom. Aj teraz. Hoci mám počítač, vždy píšem básničky na písacom stroji.

Myslíte si, že si Rómovia vážia, čo ste pre nich urobili?

Neviem, asi ani veľmi nie.