Benátky
V Benátkach sme sa stavili na ceste do Vicenzi. Nebolo to ďaleko, tak sme to nechceli obísť. Autobus sme zaparkovali niekde na okolí a do mesta sme chceli ísť prímestským vlakom. Ten síce stávkoval, ale nakoniec nás predsa len nejakým zázrakom odviezol. Zázraky vlastne len začínali. Lebo tým druhým zázrakom bolo, že sa nikto v Benátkach nestratil. Bolo nás vyše tridsať, spústa malých detí, organizácia na prvý pohľad žiadna, systém "stáda", všetci spolu, v dobrom, aj v zlom...
Našťastie tu bolo len to dobré. Napriek "snahe", teda zjavnej dezorganizácii, nikto sa v spleti labyrintových uličiek nestratil. Mali sme síce sprievodcu, nášho verného Andreu, ktorý sa tam ako tak orientoval, ale to by ešte nestačilo aby sa nám nikto nestratil. Nebolo možné ustrážiť všetkých, každý sa musel ustrážiť sám. A tak sa aj stalo, tvorili sme neustále kompaktnú, jednoliatu skupinu, akú vedia spraviť azda len Rómovia, a ako sme prišli, tak sme aj odišli. Všetci spolu.
Ďalším zázrakom bolo že sme sa povozili na "loďkách". Gondoly sú na naše pomery príšerne drahé. Bolo nemysliteľné si taký luxus dovoliť. Našťastie sa nám už podarilo ušetriť na cestovnom vďaka stávke vlakov, ktoré premávali ale nebolo komu zaplatiť cestovné. Ale aj tak sme v žiadnom prípade nemohli ani len pomyslieť na plavbu lagúnou. A tu sme zrazu stretli Quida, Andreovho a Donatineho kamaráta, ako vychádza zo svojho paláca. Quido je taliansky princ, býva v kaštieli na vode, a keď videl ako náš drobizg túžil po loďkách, okamžite objednal zopár gondol, a už sme boli na vode ako v siedmom nebi. Aby toho nebolo dosť, pozval nás ešte na zahryznutie, do jednej z najlepších reštaurácií Benátok. Čašníci v bielych rukavičkách nás obsluhovali sťa by sme aj my boli nejakí princovia. Tak sme sa teda aj nóblesne zachovali, a nášmu dobrodincovi Quidovi sme ponúkli úryvok z nášho programu, priamo na námesti pred jeho palácom.
