Capbreton

 
 
 

Capbreton – présentation à la colonie de vacances EDF, 25 avril 2011

 
Capbreton nám prischol v rámci pobytu v Boucau. V Boucau to bolo pomerne dosť excentrické, jednu noc sme nemali kde spať, tak sme si museli poradiť sami, na ubytovni pre gastarbajterov. Potom sme spali na tatami v džudistickom dojo a v boxerskom ringu, až napokon, na tretí deň nás nasmerovali do Capbreton. Capbreton plne vyvážil útrapy predošlých dní. Capreton bol rozprávka. Tou rozprávkou bolo EDF, francúzska spoločnosť dodávajúca elektriku celému Francúzsku a blízkemu okoliu, nesmierne bohatá, a tá bola správkyňou ubytovania v ktorom sme sa ocitli. Niečo ako naše niekdajšie ubytovne ROH, ale akurát v nenormálne luxusnom prevedení. Dva kroky od pláže, v jedálni obsluha, žiadna rada na obed alebo tácky. Na výber najmenej päť jedál, všetko na úrovni hviezdičky z Michelina. Škoda že oceán bol zbesnený, pri dvojmetrových vlnách bolo vylúčené čo len palec na nohe do neho ponoriť. Našťastie sme na druhý deň našli v Bayonne malú zátoku, v ktorej boli vlny len metrové, tak sme sa mohli, za prísnych bezpečnostných opatrení, aj vykúpať a vyblázniť vo vlnách Atlantiku.
Hrali sme pre domácich, ale navštívili sme aj táborisko miestnych kočovníkov. Boli to Rómovia, nie Manuš, ale francúzski rómovia, takže jazykovo plne zhodní s našimi, zjavne plne "pastorizovaní", teda pod vplyvom baptistov alebo evanjelistov alebo niečoho podobného. Ale neboli agresívní, ani prozelitickí, naopak veľmi vstriečni, milo prijímali našu improvizovanú produkciu uprostred tábora. Akurát jeden z nich, náhle osvietený, sa ihneď pridal ku nám, v mierne pokročilej tranze, krepčiac s našimi dievčatami, vzdával hold vyšším mocnostiam. Nám to nevadí, sme zvyknutí instantne zakomponovať kohokoľvek do nášho programu, tak sa aj náš nový apoštol stal okamžite súčasťou našej produkcie a bolo to vybavené. Rómski kočovníci boli zjavne jednoduchí, pracovití ľudia, ktorí sa živili predajom na trhoch a sezónnymi prácami. Proletariát, bolo vidno na nich že sú zvyknutí tvrdo pracovať, ruky mali vyrobené od ťažkej roboty, a bohatstvom nijak obzvlášť neoplývali. Ale keď videli našich, tak hneď pochopili s kým majú dočinenia, a keď sme odchádzali, nám dali veľkú krabicu plnú nových topánok a botasiek, ktoré padli viac než vhod. Lúčenie so slzami v očiach, keby mohli, tak by mnohí z tých mladých išli hneď s nami...