Grenoble Autrans
Kesaj Čhave: víťazstvo nad fatalitou
Na to aby sa dostala skupina rómskych detí zo svojich osád z okolia Kežmarku, na Slovensku, až do kultúrneho domu v Autrans, bol potrebný celý reťazec lásky a solidarity. V prvom rade neochvejná vôľa jedného muža: Ivana Akimova, ktorý sa už viac ako 7 rokov venuje deťom rómskej osád a neprestajne bojuje proti jedinému nepriateľovi: fatalita.
Následne, dobrá vôľa Joelle Doutreix, Patricia Chicot, Ove (Centrum pre sociálne odkázaných mladistvých), a Joel Truffa, skupiny Solorma, ktorá zabezpečila, tu na mieste, logistiku a ubytovanie. A nakoniec, prirodzený talent, vitalitu a radosť zo života týchto detí od inakadiaľ, nič nemajúce, s jediným majetkom ich vlastnou kultúrou, ale aj tie pohľady, ktoré vás, zrazu, mihom sekundy, oslovia.
Tí, ktorí videli spievať a tancovať Kesaj Čhave, dievčatá a chlapcov, pod balalajkou Ivana Akimova, ich nikdy nezabudnú!
Krása tohto predstavenia vyráža dych.
Od prvých sekúnd sa hrdlo zviera, ostávame okúzlení aj po skončení predstavenia.
Je to tým, že mimo tých detských hlasov, je tu všetko, to – nevypovedané, toho sveta ktorý nesmie zomrieť...
Jean-Claude PREVOST
Le Dauphiné Libéré, mardi 24 juin 2008
Grenoble – Mme Ruetabaga, Centre social autogéré le 38, 4.5.2017
V Grenobli sme vystupovali už po druhý krát, na jar, r. 2017, keď sme si tam odskočili v rámci účinkovania na Fete de la Danse de Geneve. Zo Ženevy to bolo na skok, tak sme navrhli Mélody aby nám tam niečo vybavila, keď sme už tak nablízku. Melody neváhala, zmobilizovala všetky svoje sily a vec bola v suchu. Teda obrazne povedané, lebo skutočne to bolo skôr naopak. Potopa. Mélody je miestna aktivistka sociálnej pedagogiky v teréne, prívrženkyňa Intermedes, a tak ako oni, aj ona trávi všetok svoj čas poriadaním rôznych dielní na ulici, v táboriskách, s migrantmi, Rómami, bezprízornými, prízornými, so všetkými tými ktorým treba pomôcť a ujať sa ich. Veľká duša, veľké srdce. Samozrejme, v zápale pre dobrú vec sa občas nejaké tie malicherné materiálne drobnosti opomenú, a robí sa s tým čo je poruke. Tak to bolo aj v našom prípade.
Do Grenoblu sme dorazili koncom poobedia, pršalo, a miesto kde sme sa mali producírovať sa pomaly, ale iste dostávalo do stavu povodňovej situácie prvého, a potom druhého stupňa, s opodstatnenou nádejou na tretí. Elektrika to vzdala hneď, v priebehu piatich minút desať krát vyhodilo poistky, ešte že tu vôbec nejaké boli. Čo teraz? Ísť naspäť je nezmysel, veď na to sme sem prišli aby sme tu niečo spravili, nech to už vyzerá akokoľvek katastrofálne. Na podobné prípady sme zvyknutí, vystupovali sme už naozaj kde kade, ale najhoršie to je, keď sa poriadatelia tvária že všetko je v najlepšom poriadku, a pri tom sme ako na prestupnej stanici na Mars alebo Jupiter. Ocitli sme sa v miestnej pobočke niečoho ako komunitného centra, ale vyzeralo to ako naozajstný squat, a asi to aj tak bolo. Nič to, škoda len že sme nevedeli do čoho ideme, boli by sme mentálne lepšie pripravení.
Ide sa na to. Nacvičíme si evakuáciu miesta, čo ak elektrika zase zlyhá keď tu bude plno ľudí a tma ako v rohu. Každý dostane pokyn ako držať zasvietený mobil nad hlavou a pokojne, bez paniky opúšťať podzemné garáže ktoré nám majú poslúžiť ako scénický priestor. Voda sa stabilizovala v prvom podlaží, našťastie nepreteká do suterénu, tak je tu aká taká nádej na zdarný priebeh našej kultúrnej osvety. To sa už začínajú zhromažďovať diváci, ľudia sa valia zo všetkých kútov, je to doslova nabité, hlava na hlave. Miestni Rómovia, pôvodom z Rumunska, vo výbornej nálade už tancujú naplno, naši sa idú vyblázniť s muzikou, také obecenstvo je pre nich ako uliate, manele diskotéka je v plnom prúde.
Podarí sa nám ako tak si vybojovať niečo ako scénický priestor a spúšťame našu produkciu. Publikum je vo vytržení, najradšej by celé vystúpenie pretancovali spolu s nami na scéne, ale aj to príde, len trochu vydržať. Čoskoro badáme že sa podlaha sa stáva neodolateľne šmykľavou, nedá sa poriadne stáť, nieto ešte tancovať a skákať. Hotové klzisko. Po krátkom pátraní prídeme na to, že na zemi je asi polcentimetrová vrstva niečoho mokrého, slizkého, šmykľavého. Čo to len môže byť? Vylučovaciou metódou prichádzame na pôvod tohto nezvyčajného prírodného javu. Z dôvodu nadmierne veľkého počtu ľudí, ktorí sa v dôsledku ich nadmierneho energetického výdaja mimoriadne potia a pri tom aj dýchajú a dychčia ako sa na vrcholové športovo-umelecké výkony patrí, sa všetka tá ľudská para ocitla na zemi, keďže tu nebol ani najmenší náznak nejakého vetrania, o ventilácii ani nehovoriac. Niečo ako prírodný kolobeh vody, vyparovanie, zrážky, akurát že tu tá vlhkosť sa nemala kam evakuovať a to nám vytvorilo ten krásny aquaparket, na ktorom nám už chýbali len vodné lyže. Situácia bola povážlivá, čo ak to elektrická kabláž ležérne pohodená kde kade, nevydrží, čo by vonkoncom nebolo prekvapivé, a buď sa všetci ocitneme v tme, pochybujem že by nácvik evakuácie ktorý sme si vymysleli pred chvíľou bol k niečomu platný, panika by spravila svoje, ale tiež mohlo dôjsť k skratu a k elektrokúcii. Samé chuťovky.
Najrozumnejšie je nezdržovať sa viac než to je nevyhnutné, tentokrát to nepreháňame s prídavkami a radšej končíme v najlepšom, šťastní že sme zrdaví a celí.
Grenoble – spectacle Aven savore avec Stefan et Tomas, résidence du 22 au 29.8.2017