Saintes
V Saintes sme sa zdržali výnimočne dlho, okolo mesiaca. Ešte po skončení festivalu sme zostali na mieste a vystupovali sme v okolitých letoviskách. Na ubytovni sme boli spolu s baletom Pomm´Cannelle z Martiniky. Oni na hornom poschodí a my dole, alebo naopak, už si nepamätám. Ale na čo si spomínam veľmi dobre, to je ako boli martinikčania hneď od samého začiatku nepríjemní a namyslení. Akonáhle nás uvideli, už to začalo. Samé sťažnosti, ponosy, neustále si sťažovali u poriadateľov že sme takí a hentakí, dokonca že chodíme na ich poschodie a že sa im hrabeme vo veciach a že im všeličo zmizlo. Samozrejme, nič z toho nebola pravda, ale vzťahy boli na bode mrazu. Ale ako vieme, niet lepšieho taviča ľadu, ako naši mlaďáci, najmä tí najmenší, v tom čase to boli Viktor a Dávid, mohli mať vtedy okolo 9 rokov. Oni si z toho absolútne nič nerobili, ani to nevnímali. Ani ostatní z toho ťažkú hlavu nemali a... pomaly, ale iste sa ľady pohli, a nakoniec sme boli jedna nerozlučná partia, skoro ako jedna rodina. Keď prišla, po mesiaci, chvíľa lúčenia, tak slzy tiekli potokom. Odchádzali sme jedni i druhí v ten istý deň, v tú istú hodinu. Nie a nie sa pohnúť. Naši Martinikčania, ktorí boli sprvoti takí odmeraní a nepriateľskí, nie a nie sa s našimi rozísť. Dávali nám na pamiatku všetko čo mali na sebe. Retiazky, náramky, prstene. Keby sme s Helenou nezakročili tak by boli schopní dať aj svoje kreditky...
Takmer po 10 rokoch sme sa náhodou s Pomm´Cannelle stretli na festivale v Remeši. Ako aj u nás, tak isto aj u nich, už bola zostava úplne iná. Až na vedenie, jedinečný Jessy, vedúci súboru, a Artur, ktorý tam je tiež asi na vždy. Samozrejme, hneď nás spoznali, a spomínali... dokonca si pamätali na mená jednotlivých našich členov. Čo je s Dávidom, čo je s Viktorom... pýtali sa
S Pomm´Cannelle sa viaže ešte jedna mimoriadna udalosť. Martinikčania mali so sebou kapelu zloženú výučne z tam-tamov. Asi siedmi alebo ôsmi černoši zabezpečovali hudobný doprovod, a treba povedať, že na výnimočnej úrovni. Veď aj sám balet Pomm´Cannelle je niečo ako národný balet Martiniky, profesionálne teleso na špičkovej úrovni, a ich hudobná zložka bola svetová. Afro-karibské perkusie, rytmus za hranicou bežného chápania, tí ľudia hrali ako bohovia. Samozrejme, že ich vysoké, rôznorodé tam-tamy pútali pozornosť našich detvákov, radi by ich opáčili, ale mali odo mňa prísny zákaz, profesionálne hudobná nástroje nie sú hračky, netreba sa ich čo len dotýkať. Keď sme sa po nejakom čase už s našimi novými susedmi skamarátili, raz, počas ich vystúpenia podišiel k nim Ferko, a len tak, sa postavil za jeden tam-tam, ktorý bol akurát voľný, hudobník asi niekam musel odskočiť alebo meškal. Zdôrazňujem, bolo to priamo za ich hudobnej produkcie, hrali na plno, to čo mali najlepšie. Bolo samozrejmé, že Ferko, alebo ktokoľvek iný nemôže byť spôsobilý čo len si ťuknúť s takouto rytmickou smršťou mimo chápania bežných ľudí, o Európanov ani nehovoriac. Náš milý Fero si ani neuvedomil výnimočnosť situácie, proste, postavil sa za bubon a hral ako keby sa nechumelilo. Hral úplne prirodzene, nenútene, ako keby s nimi hral odjakživa, okamžite splynul s ostatnými a bol plne platným členom ansámblu. Tam-tamisti len vyvaľovali okále, nechceli veriť tomu čo videli a počuli, muselo v tom byť nejaké cigánske woodoo...
