Champlan
26.10.2014
 L’hôtel de ville. |
|
.svg?uselang=fr) |
Champlan je malé mestečko asi 50 km na juh od Paríža. Ako všade, aj tam, v lesoch, sa skrývajú rómski migranti z Balkánu, snažia sa byť neviditeľní, najmä pre políciu. Nie vždy sa im to darí, skôr naopak, sú tŕňom v očiach všetkých, najmä polície, ktorá ich naháňa, vyháňa... vlastne preháňa z miesta na miesto, niekedy aj zo štátu do štátu, z Francúzska do Rumunska alebo do Bulharska... a oni sa vzápätí aj tak vrátia.
Riešenia sa hľadajú, snívajú.. ale nenachádzajú. Je zjavné, že Rómovia riešia situáciu po svojom. Ale vždy lepšie ako keby mali nečinne čakať aby to niekto riešil za nich...
Všade kde sú Rómovia, je aj plno detí. Pádny dôvod na to aby sme išli za nimi a ponúkli im naše:
"Akana me!"
Toto Akana me bolo uskutočnené v rámci októbrového zájazdu do Olympie. Tip a kontakt na táborisko nám dalo združenie Cultures Robinson, ktoré sa podobným prípadom venuje a snaží sa im pomáhať: https://assoc.intermedes.free.fr/
Pozvali nás do ich komunitnej záhrady, v ktorej pestujú s Rómami zeleninu, a potom, po malom občerstvení ideme rovno do táboriska.
Zopár rómskych rodín tu prežíva v lese, v chatrčiach, bez vody, bez ničoho. Všetci sú prekvapení, aj naši, aj oni, ale ako spustíme našu improvizovanú prezentáciu, ostych hneď pominie, a postupne sa mladí aj starí pridávajú ku nám.
Ako vždy, sú to veľmi silné emócie, zážitky na celý život.
Tancuje sa, spieva, debatuje. Na starších chlapoch vidno že celý život pracovali, boli súčasťou majoritnej spoločnosti. Tej, za Čaučesku. A teraz len prežívajú ako zvieratá v lese, policajti ich lovia, neustále prenasledujú... Divoké táboriská, divoký kapitalizmus. Niet div, že všetci svorne tvrdia že za Čaučesku im bolo lepšie...
Je zaujímave, že v podobných situáciách sú naši mladí zneistení, nesvoji, ostýchajú sa a boja sa... prečo sa Rómovia boja Rómov...? Zásadne si o tých druhých, ktorých nepoznajú, myslia že sú tí najhorší... Platí to pre úplne neznámych z druhého konca sveta, tak isto ako pre tých zo susednej osady... Ale tieto zábrany väčšinou rýchlo pominú a ide sa k veci. Ako sa vám žije, z čoho žijete, ako prichádzate ku peniazom? Jazyková bariéra je rýchlo prekonaná, vlastne nie je žiadna, keď sa chce, tak sa každý ľahko dorozumie. Žije sa im ťažko, polícia im je stále v pätách, ale domov sa vrátiť nechcú, tam ich majú za menej ako nič... Naša intervencia sa rovná menšej atomovej bombe. Pozitívnej. Zo skúsenosti vieme, že keď ich stretneme aj po rokoch, tak si tento deň budú všetci pamätať. Mladí, keby mohli, tak by hneď išli s nami. Malá skupinka prosí či sa s nami môže zviesť do Paríža. Jeden z nich, Beldžian, krásne spieva, a celú cestu s Lukym na gitare, preberú všetky známe i neznáme pesničky. Takto nejako sme spoznali pred rokmi Mekleša, Isaja, a ďalších, ktorí sú teraz súčasťou našej skupiny a pohľadu na svet...
2019
Je zaujímavé, že intervencia v Champlan, v r. 2014, bola v tom čase z mojej strany chápaná ako "potemkinovská". Boli sme na zájazde, na ktorom nás sprevádzala Arte, a tak, aj keď v Champlan sme nemali priame kontakty, išli sme tam len prostredníctvom Laurenta a Intermedes, ktorých sme ešte poriadne nepoznali, v tom momente som to bral len ako jednorazovú akciu, nemyslel som si že sa sem ešte niekedy vrátime. Nemal som z toho dobrý pocit. Také veci nerobíme. Keď niekam ideme, tak je to aby to malo nejaký zmysel, a nie preto aby sa o tom písalo v novinách. Ale bola tu tá Arte, tak som si povedal že predsa len, keď je už raz taká výnimočná príležitosť, tak nech sa natočí ten dokument o tom ako to naozaj prebieha, a intervencie v teréne, podobné ako tá v Champlan, sú našou bežnou praxou. Tak sme išli na to, ale s tým nie najlepším pocitom že to nie je ako vždy, že sem ideme kvôli kamerám...
O to viac som spokojný keď môžem konštatovať že to dopadlo celkom inak. Teda ako vždy. Vďaka Intermedes, ktoré pravideľne pôsobia s komunitou zo Champlan až doteraz, sme hneď ako to bolo možné brali deti zo Champlan s nami na zájazdy, na vystúpenia, vracali sme sa tam takmer zakaždým keď sme boli na zájazde, asi pol roka tam pôsobil náš vyslaný inštruktor Domino. A teraz, po rokoch, nie raz sa objavia, ako keby z neba spadli, na našich vystúpeniach Ronaldino, Šošoj, Ionuts a iní, ktorí sa nejakým spôsobom dozvedia že sme tu a prídu, s úsmevom a s hrdosťou sa hlásia ku nám, pridajú sa do tanca či do spevu. A život ide ďalej... s tým že tie chvíle nesmierne rýchlo pomynuteľné, ktoré s nami strávili, ostávajú navždy v ich životoch. V našich životoch...
Fotogaléria: Champlan február 2016
