Montpellier
Montpellier – spectacle et animation à la pleine Lune, 19 avril 2011
Montpelier – radio, spectacle, Pleine Lune, 20 avril 2011
Montpellier – résidence et spectacles a la Pleine Lune, 28 juillet – 3 aout 2012
Montpellier – Guinguette gitane, Cité Gely, 1 aout 2012
Montpellier. Bar la Pleine Lune. Christophe, majiteľ baru. Nenormálny exót. Všetko bude v poriadku, ubytovanie, strava, žiadne obavy, všetko vybavím, o všetko sa postarám. Tak mi hovoril po telefóne. Prídeme na miesto činu. Šok. Vykričaná, arabsko - turecko - cigánska štvrť v starom meste, nie najlepšej povesti (teda, najhoršej). Spať budeme priamo v bare, hore v pavlači. Každý večer sa tu tancuje do tretej rána, večer býva rušno, potyčky sú na bežnom poriadku, hudba hraje do ohluchnutia, na spánok ani pomyslieť. Hotový raj pre našich mladňákov, skutočný horor pre mňa a pre Helenu. Treba povedať že Christophe je nesmierne žoviálny, svet je pre neho gombička, všetko je ok, tak nám neostávalo nič iné, len sa prispôsobiť daným okolnostiam a miestnemu svetonázoru, aj tak sme nemali na výber, a poradiť si s tým čo bolo k dispozícii. Christophov kuskus nám stačil akurát na privítanie, potom sme prešli na samozásobovanie, veď arabský bazár bol hneď pod oknami, a kuchtili sme si radšej sami. Program bol jednoduchý, jedno vystúpenie okolo piatej pred terasou, na ulici, a potom ďalšie vystúpenie večer v bare, a potom diskotéka, za hudby práve účinkujúcej skupiny, v čase nášho pobytu to boli mexičania a francúzski balkánci s nenormálnou šťavou, hotová nirvana pre našich. Nuž čo sa dalo robiť. Neostávalo nič iné, len mať oči všade, striehnúť, nič nenechať na náhodu, byť pripravený na všetko. Boli sme v naozajstnej stredomorskej divočine. Afrika na skok, vlastne pod nosom, vzhľadom na miestne osadenstvo. Ale napokon všetko dopadlo tak ako sľuboval Christophe. Na jednotku. Naši mali z toho celoživotný zážitok, publikum z nás tak isto, na také niečo sa len tak ľahko nenatrafí, ani nezabudne. Naši excelovali na diskotékach, na vystúpeniach, vo dne, v noci. A k ničomu extrémnemu nedošlo, bitky sú bežné aj v domácom prostredí, keď sa dole niečo mlelo, tak sa všetci hneď sústredili na hornom poschodí, vládla tu akási spontánna samoregulácia, asi tak ako v osade, každý si poradil sám vo svojom záujme, a tak sme sa vyhli prípadným malérom. Ale mali sme to všetko riadne na merku.
Hneď prvý deň ako sme prišli, keď sme vystupovali koncom dňa pred Christophovou terasou, sme mali pozoruhodný zážitok. Ľudia boli nadšení, vrelo prijímali našu produkciu, až na jeden stôl, pri ktorom sedela partia asi siedmych mladíkov. Ani sme poriadne nezačali, len sme sa ukázali, tak chalani ostentatívne vstali od stola, otočili sa, odpľuli si, a pobrali sa preč. Že oni sa na nejakých Cigánov nebudú pozerať, oni sú niečo iné, oni sú Gitans. A nie akýkoľvek gitani, oni sú, prosím, Katalánskí Gitani. No dobre. My sme si ich nevšímali, spustili sme našu show ako vždy, na plné pecky, a davaj! Naši milí gitani, ako sa zdvihli, spravili pár krokov, začuli našu hudbu, otočili sa, zbadali naše dievčatá... a už ďalej nešli. Ostali ako prikovaní, do konca vystúpenia, a do konca nášho pobytu v Montpellier nás nespustili z očí, teda naše dievčatá. Už im nevadili žiadni cigáni ani rómovia, chceli sa naučiť naše tance, jeden si chcel vziať Auréliu za ženu, ešte rok po tom mi volal že ako sa má Alegria...
Chlapci, gitani, boli vlastne miestni rómovia, aj keď boli zo španielského, teda gitanského kultúrneho prostredia, bolo zjavné, že sú z toho istého cesta ako naši. Rýchlo sme sa skamarátili, takmer okamžite splynuli s našimi. O pár dní sme skočili aj do neďalekej cigánskej štvrti. Pár bytoviek, samí rómovia, teda gitans, nie veľmi zdemolované, ale ani nie akurát po generálke. Tak akurát. Raz za mesiac tam miestne aktivistky varia mega paelu pre turistov, tak sme im išli zahrať. Ako doma.
