Maťo
Maťo. Dar prírody. Už ako celkom maličký, ešte keď ho ešte nosila jeho staršia sestra Marienka na rukách, už sa hádzal o zem, len aby sme ho vzali na skúšky. Maťo vyrastal v súbore od malička. Od malička bol hviezdou, nespratníkom ktorý nikdy nič nerobil tak ako to bolo naplánované, vždy sa bil aby sa dostal do auta na skúšku a aby na scéne uchmatol mikrofón. Keď bolo priame televízne vysielanie, beda tomu režisérovi ktorý by chcel s Maťom niečo narežírovať. Vždy to dopadlo celkom inak. A geniálne!
Maťo bol vo svojich detských rokoch totálne výnimočný zjav. Jeho spontánnosť, hravosť, dravosť a nespútaná radosť zo scény priam sršala z javiska a scénu napĺňala do poslednej piaďky priestoru. Maťo nám zachránil nie jedno predstavenie. Stačilo aby vybehol na scénu so svojou na blond melírovanou hrivou, a diváci, v nemom úžase tlieskali tomuto zjaveniu, ktoré sa vymkýňalo akejkoľvek logike a predstavám o klasickom umeleckom účinkovaní.
Vekom sa Maťo viac zcivilizoval, skultúrnil. Už to nie je ten divoch ako kedysi, je zdržanlivejší, viac rezervovanejší. Ale jeho miesto v súbore bude mať na vždy. Česť jeho zásluhám.
