Nevedel som si vôbec predstaviť to, čo je holokaust. Až pokiaľ som nenavštívil koncentračný tábor. Neveril som vlastným očiam a nedokázal som pochopiť, ako to všetko mohli ľudia prežiť.
2.8.1944. Bezvýznamný dátum ? Ani zďaleka. V tento deň sa udiala veľmi vážna vec, ktorá ovplyvnila vnímanie rómskeho národa. Tento deň určoval chod dejín v rozmeroch, ktoré boli nevídané. Mladí zo Slovenska sa zúčastnili projektu, ktorý sa konal v Krakowe s názvom DikhenNabister. Celý projekt bol prepojený v myšlienke „ pripomínať – nezabudnúť “. Tento projekt poskytoval informácie, ktoré by sme asi len tak hocikde nepočuli, nevideli. Mali sme možnosť vidieť, počuť a hlavne cítiť ľudí, ktorí prežili tie najhoršie dni svojho života v koncentračných táboroch. Videli sme zároveň udalosti, nariadenia a predovšetkým osobné príbehy svedčiace o situáciách, ktoré k tomuto tragickému momentu histórie Rómov v Európe viedli. Ako účastníci sme mohli počuť príbehy o nevinných ľuďoch, trpiacich mužoch, ženách, deťoch. V prvý deň nás rozdelili do rôznych skupín a naša prvá cesta smerovala na univerzitu, kde sme absolvovali rôzne poznávacie workshopy. Na druhý deň sme sa vybrali do koncentračného tábora Auswitz, kde sme si mohli pozrieť hrôzostrašné priestory, kde sa vykonávali brutálne veci na ľuďoch. No našim cieľom bolo navštíviť barák s číslom 13- rómsky barák, kde sa zdržiavali Rómovia. Naši facilitátori si pre nás pripravili aktivity a my ako participanti sme mali za úlohu prezentovať ďalším participantom témy, ako napríklad: diskriminácia dnes a v minulosti, úspešní Rómovia, segregácia a jej formy a iné témy. Deň sme ukončili v koncentračnom tábore Birkenau, kde sme sa dozvedeli ako sa konali deportácie Rómov, no taktiež aj to ako bývali, ako žili a ako ťažko pracovali, zomierali. Tretí deň sme absolvovali rôzne workshopy na tému diskriminácia a segregácia vo svete, kde sme diskutovali o tom, ako to je v tej ktorej krajine. Bol to úžasný workshop, na ktorom sme načerpali informácie aj o tom, ako Rómovia bojujú a ako čelia diskriminácii. Na štvrtý deň tzv. pietny deň sme pred samotným pietnym aktom, čítali príbeh jednej rómskej dvojičky, ktorá opisovala život v koncentračnom tábore a riešili sme aj tému, či je odškodnenie pre tých, ktorí prežili holokaust podstatné ale aj za to všetko, čo prežili aj dostatočné. Samotný akt bol veľmi smutný a silný zároveň. Poniektorí z nás, sme sa cítili ako na pohrebe a nebolo jedného človek, ktorému by nepadla sĺza. Uctili sme si pamiatku všetkých Rómov, no aj ostatných obetí fašizmu položením ruží a venca. Skormútení, no zároveň veľmi posilnení svojou vlastnou identitou, spoluptaričnosťou k veľkej európskej menšine, akou Rómovia sú, sme v tichosti odchádzali z koncentračného tábora. Uvedomovali sme si, že nikdy viac nemôžeme dopustiť opakovanie sa podobných udalostí. Dali sme si sľub, že nezabudneme a budeme aj naďalej prichádzať na miesta, na ktorých vraždili našich predkov, ako dôkaz toho, že sme stále tu. Že napriek všetkému žijeme na tomto svete a že diabolský plán vyhladzovania národov a národností zlyhal. Aj naďalej budeme o tom hovoriť svojim rodinám, známym, priateľom aj pomyselným nepriateľom, pretože tak odovzdávame svedectvo o udalostiach, ktoré sa nesmú nikdy opakovať. Sme veľmi radi, že sme moli zakúsiť trošku histórie, pretože kto nepozná svoju históriu, je odsúdený na to, aby ju znova prežil. Spomienka na genocídu Rómov je apellom na spoločnosť, aby sa neznižovala k rasovo motivovanej nenávisti a násiliu. Nezabudneme.
