Saint-Denis

Ecole Roger Sémat, spectacle tout public, 8.11.2008

Saint Denis – répétition chez Misha Boti / assoc. Parada, 22.2.2009

Saint Denis – répétition chez Misha Boti / assoc. Parada, 23.2.2009

Saint Denis – anniversaire d’Isabella, chez Micha, 11.4.2009

Saint Denis – soirée de soutien aux expulsés du Hanul, 14.7.2010

Saint Denis – résidence au 6B, 20- 26 novembre 2010

Saint Denis – Festival Interbidonvilles Européen „Akana amen“, 26.11.2010

Saint Denis – jonction terrains St. Denis, 24 juillet 2011

Saint Denis – vernissage de l´expo „Kesaj, le miracle des enfants de fée“ de J.M. Delage, Maison des associations, 18.3.2014

Saint Denis – rencontre avec Tamerantong, 17. 11. 2017

Saint Denis – spectacle au Chapiteau Raj´ganawak, 18.11.2017

Saint Denis – Insurrection Gitane, La voix des Rroms, 19. 05.2018

Saint Denis - spectacle au Chapiteau Rajˇganawak, 8.12.2018

Saint Denis - spectacle au Chapiteau Raj´ganawak, 1.6.2022

Saint Denis - spectacle a la Médiatheque, Festival Langues et cultures du Monde, 25. 5. 2024

 
Afficher l'image d'origine
Saint Denis. Miša, Izabela... Naše prvé kontakty s rumunskými Rómami. Teda hneď po Montreuil. Saint Denis, Mišov squat, všetky tie deti o ktoré sa staral, robil s nimi aktivity, niečo podobné ako my... Jedno veľké prekvapenie. Pozitívne. Miša je totálne mimoriadny zjav. Róm, ktorý pomáha Rómom. Veľa sa nám podarilo potom spolu naštartovať. Spoločné nácviky, vystúpenia, zájazdy, rezidencie. Vždy len pozitívne a konštruktívne. Sme radi že sme sa stretli.
November 2008. Squat u Mišu. Je pochmúrne, jesenné počasie, mrholí a je chladno. Dvor je plný detí rodín ktoré tu prebývajú. Čakajú nás. Stretli sme sa pred pár dňami na vystúpení kam sme ich pozvali. Boli nadšení našim výkonom, ponúkli sme im že ich niečo naučíme, a prišli sme ku nim. Sú tu ilegálne, obsadili opustené domčeky v priemyselnej zóne na predmestí, a pokiaľ ich polícia nevyhodí, budú tu. Živia sa zberom železa a žobraním. Miša je vajdom nielen pre nich ale aj pre široké okolie. Miša rozvíja aj aktivity s deťmi. Z vlastnej iniciatívy a s pomocou asociácie Parada. Sú zameraní na cirkusové umenie, a na orientálne tance. Manelé na plné obrátky.
Je zjavné že sú veľmi silne orientovaní na brušné tance, vlastne okrem toho nič nevedia a ani nepoznajú. Robia to slušnej úrovni, ale čo budeme my robiť s nimi? Ako ich zapojíme do nášho štýlu tanca a spôsobu nacvičovania? 
Silne popŕcha, takmer prší, nie je čas na nejaké filozofovanie. Ide sa na to, a potom sa uvidí. Miša nám dal k dispozíciu ozrutánsku bedňu, čo znásobňuje náš decibelový  objem a muzikantov napĺňa duševným uspokojením, nie je čo riešiť, spúšťame naplno. Naši tancujú a spievajú ako keby sa nechumelilo, teda ako keby nepršalo, rumuni sa instantne (od výrazu instantné polievky...:) zapájajú, a, malý zázrak, vôbec nedošlo k nejakému odstretivéme stretu odlišných kultúr, teda tej balkánskej a našej, stredoeurópskej, naopak, všetko hneď kalpe, bariéry boli zjavne najmä v našich hlavách... teda, hlavne v mojej. Naozaj, keď som vošiel do tohto vyslovene balkánskeho prostredia, nevedel som si dobre predstaviť, čo budeme spolu robiť, ako sa táto mládež orientálne orientovaná poeurópšti. Ale, v zmysle betónovej rómskej logiky, že nikdy netreba čakať to čo by malo logicky nastať, ale zákonite nastane presný naopak toho čo sme čakali, aj tu to prebehlo takto, perfektne. Napriek dažďu, zime, a na prvý pohľad neprekonateľným kultúrnym rozdielom a spoločenským bariéram, všetko bolo presne naopak. Ako keby svietilo slniečko, nepršalo, ako keby sme sa poznali odjakživa, boli z jednej dediny, či osady... proste paráda, Pavlovce, Dáša, Manelé, Kesaj, žiadny problém, nijaké rozdiely ani bariéry. Zjavne, Rómovia sú všade rovnakí...
Ďalšou etapou bolo spoločné vystúpenie v Theatre de la Traversiére, v Paríži. To sme už boli takmer zohratá partia. A potom sme ich brali, kde sa len dalo. Na sústredenia, rezidencie, zájazdy. Miša bol aj u nás, na Slovensku. Tak isto ako aj Jenika, Mekleš, Joana, Cassandra...
A onedlho, sa zrodila ozajstná tanečná skupina, už nie len orientovaná na orient, ale skvele sa orientujúca aj v našich tancoch a pesničkách. Len tak, mimochodom, sa žiada aj podotknúť, že jazyková bariéra bola hravo prekonaná, a veľmi rýchlo. Rómština je naozaj medzinárodný jazyk, všetci týto mladí sú toho rukolapným dôkazom...
novopostavený tábor, pozbúraní Hanoul
Spoločné účinkovanie na Festivale BD Boum v Blois
Likvidácia najväčšieho rómskeho táboriska Hanoul
Spoločný výlet na Ostrov Groix
jedno z prvých spoločných vystúpení, v squate 6B
Do Saint Denis patrí aj Chapiteau Raj´ganawak - Cirkus Raj´ganawak. Spočiatku to bolo malé šapitó ktoré ledva držalo pokope a bolo umiestnené priamo v táborisku rumunských Rómov. Divočina. Ale pre nás to bolo miesto kde sme mohli robiť občas skúšky a vystúpenia priamo pre miestne osadenstvo. Neskôr sme sa stretávali s Camo a s Ioanisom, aj prostredníctvom Cassandry a Spartakusa, ktorí im boli úradne zverení. Lepšie sme sa spoznali, a vlastne sa ukázalo, že neboli až takí čudáci ako vyzerali. A napokon, v novembri 2017 sme sa ku im vrátili, do už novopostaveného cirkusu, v malom, ale solidnom, oveľa spoľahlivejšom šapitó ako ten predtým. Vlastne teraz už v ňom Camo a Ioanis prevádzkujú oficiálne voľnočasové aktivity pre deti a mládež z okolia. 
Predstavenie bolo vydarené, národu spústa, samozrejme, všetci skončili na scéne, participácia divákov priam ukážková. A prijatie nemalo chybu. Proste, naši hostitelia sú už profíci...
Saint Denis bolo vždy veľmi kosmopolitné. Keď sme tu začínali, tak "exotiku" stelesňovali rumunskí rómovia. Boli tu viaceré ilegálné táboriská, najznámejšie a najväčšie, to, na ulici Hanul. Postupne sa úradom podarilo takmer všetky zlikvidovať, rumuni sa však prispôsobovali aj šibenici a tiež sa svojim spôsobom integrovali. Mnohí veľmi úspešne. Ale prišlo niečo, čo nikto nečakal a čo odstavilo našich rumunov na vedľajšú koľaj. Migranti. Taký príliv tu ešte nezažili, a to čo bolo ešte donedávna zvláštne, čudácke či exotické, sa s touto novou realitou úplne zovšeobecňovalo a postupne zapadalo do šedého priemeru... Stačí vystúpiť na stanici RER Saint Denis, a už sme v obraze. Vlastne už cesta samotným RER je výrečná. Sme v Afrike. Všade pouliční predavači šašlikov v nákuných vozíkoch, túto špecialitu tu ponúka najmenej 30 kuchárskych podnikateľov na kolečkách, a úplný prím hrajú pouliční predavači pašovaných cigariet. Asi každý muž na námestí drží nad hlavou tri škatuľky Malboriek made in Ukrajina alebo Turkia, a ponúka ich ani neviem komu, keď všetci chlapi sú tu priekupníci... Spočatku je to riadna pecka do očí, ale človek si pomaly zvykne, a vlastne to nie je až tak hrozné ako to vyzerá. Pôsobia tu aj rôzne organizácie, niektoré veľmi solidné, robia mravenčiu, základnú terénnu prácu... Na vystúpení v cirkuse Raj´ganawak sme mali reprezentatívnu vzorku toho všetkého čo v sebe Saint Denis obnáša, a bolo to veľmi fajn. Klobúk dole pred Camo a Ionaisom, že do toho idú a že to zvládajú. Ale im to ani len nepríde, že robia niečo výnimočné...
Izabela, po rokoch...
Paríž, Francúzsko, december 2018. Revolúcia, občianska vojna. Pouličné boje s políciou, horiace autá, rabovanie, rozbíjanie, ničenie, vandalizmus. Takýto je obraz dnešného Francúzska, a v niektorých štvrtiach Paríža je úplne hodnoverný a totožný s realitou sobotňajších odpoludní a večerov. Hnutie žltých blúz, les gillets jaunes to poriadne roztočilo a všetko je hore nohami, len blázon by sa sem vybral a ešte k tomu s deťmi. Ale čo robiť, keď zase, ako zvyčajne, všetko je už pripravené, reklama beží, naši priatelia si dali poriadnu námahu aby nám vytvorili čo najpriaznivejšie podmienky na náš pobyt. Nechceme ich sklamať, ale ani riskovať našu kožu taktiež nemienime. Ja dobre viem aká je situácia, veď som bol v Paríži minulý víkend, a viem že sa to melie len v niektorých štvrtiach, hlavne na Champs Elysées, ale tam v sobotu ani nepáchneme. Tak som musel predstúpiť pred rodičov aby som im bysvetlil o čo tu ide a ako to tam vyzerá. Čo je úplne normálne. Nakoniec sme predsa len všetci vyrazili, ale ja predsa len s malou dušičkou, čo keby len predsa niečo sa zomlelo, hoci len obyčajné zátarasy na cestách, čo bolo zcela bežné po celom Francúzsku. Ale našťastie, nič podobného nás nestrelo, všade sme prišli včas a žiadne "žlté vesty" sme nikde nevideli.