Tlač

...Uchvacujúcim spevom účastníkov vernisáže zaujal detský spevácky zbor Kesaj pod vedením Ivana Akimova...

... V závere vernisáže sa skutočne dojímavým slovansko – orientálnymi melódiami predstavil detský spevácky zbor Kesaj z Kežmarku pod vedením Ivana Akimova...

Podtatranské Noviny, 30.3.2004   

Roztancované Kežmarčatá tvrdia, že sú deťmi dobrej víly Kesaj

Obyčajný starý dom na námestí,. Trochu nenápadný a trochu pochmúrny. Ale nie nadlho. Keď z jeho útrob začne prúdiť príval muziky, rozžiari sa energiou radosti. Také chvíle nie sú zriedkavé, pretože odkedy v ňon dvadsaťdva detí z rómskeho súboru Deti Kesaj našlo útočisko, muzicírujú a tancujú v ňom takmer denne. A domáca pani chodí hrdo okolo, občas okríkne roztatárených tanečníkov, ale okoloidúcim rada povie – to spievajú a hrajú naše deti. „Našimi deťmi“ myslí ten drobizg i pupbertálnu mlaď z ulice, ktorí začali žať úspechy svojimi vystúpeniami nielen pod Tatrami a na Slobensku, ale búrlivé ovácie si vytancovali aj v Poľsku, či dvakrát pred srdečným francúzskym publikom. Zaujali štáb francúzskej televízie, na Slovensku ich zas možno počuť na vlnách rozhlasu a čoskoro sa objavia aj v televízii. Jednoducho hrajú, spievajú a tancujú deti víly. Deti dobrej rómskej víly.

„Kesaj je víla. Dobrá rómska víla. Má nás rada, rozdáva lásku a pomáha nám, ale najprv musíme aj my dokázať, že vieme dať lásku a dobro“, vysvetľuje drobnučké čieronooké dievča. Má desať rokov a v súbore je už od začiatku. Trochu sa zamyslí, popočíta a povie: „Už tri roky máme súbor. Je mi tu dobre. Veď keby nie, tak sem nechodím,“ čuduje sa otázke či sa jej v súbore páči.

Nácvik programu totiž nie je len zábava. Tanečníci, speváci i muzikanti „makajú“ na plné obrátky. Kvapká z nich pot. Chvíľami sa zdá, že už všetkého majú plné zuby, potom znovu zburcujú zvyšky síl a v ich prejave je všetko: smútok, bolesť, radosť, nádej, vitalita. To, čo zo seba dostávajú von, očividne mení aj výraz publika. Mnohí si podupkávajú nahou, ďalší majú problém skryť slzy. Deti Kesaj do všetkých svojich vystupení, ale i nácvikov dávajú všetko. „Jasné, že som niekedy nahnevaná, unavená, chcela by som to zastaviť, nepáči sa mi keď odo mňa chcú ešte lepší výkon. Ale to je len chvíľa únavy, potom sa teším, keď sa niečo podarí, keď je výsledok dobrý,“ hovorí vrtká tanečníčka.

Aj keď dnes patria Deti Kesaj k tomu najlepšiemu, čo rómska kultúra pod Tatrami ponúka, začiatky neboli hviezdne. Len vďaka silnému nadšeniu malej nskupiny ľudí sa počiatočná snaha nerozsypala a súbor prežil. „Ale áno, bolo to aj trápenie, veď to boli v podstate deti z ulice, ktoré nevedeli nič, ani jeden tanečný prvok. Dnes už aj choreografie vymýšľame spoločne,“ hovorí „teta“ Helena, jedna z mála vytrvalcov ktorí veria v zmysel tejto aktivity.

Nemá veľa chuti rozprávať o prozaických problémoch, o tom, ako ťažko zháňali miesto pre nácviky, ako nemali ani na kostými, na nové nástroje. Nácviky majú vďaka ústretovosti riaditeľa Základnej školy na Hradnej ulici aj v školskej telocvični. Tie sú však len raz do týždňa. Potrebujú sa stretávať častejšie – ak chystajú nový program, aj denne. Preto im padla vhod ponuka príbuzných, aby nacvičovali v ich dome. Sympatické je, že namiesto nárekov, ako neit peňazí na základné veci, radšej pokračujú v tom čo začali. Lebo ani zďaleka tu nejde len o úspešnú reprezentáciu rómskej kultúry. „Toto všetko vôbec nie je len o tanci a speve a hudbe. Snažíme sa popri tom učiť deti veci, potrebné pre život. Možno sa niekto pousmeje, ale tu si zvykajú na hygienu, tu sa učia správať, vidia trochu iný svet“, vysvetľuje duša súboru, „teta“ Helena z občianskeho združenia Kežmarský hlas, ktoré si vzalo súbor pod svoje krídla. Jej slovia sa o chvíľu potvrdia. Len čo deťom skončí skúška, na okamih sa ropŕchnu von. O pá minút sa už drobné hlúčky rómskych folkloristov vracajú. Tí väčší berú do rúk gitary a hrajú, hoci im nikto nič nenakázal. Menší si opakujú tanečné kroky. Evidentne im je „v ich dome“ dobre. A čo je podstatné, „neflákajú“ sa po meste, nevymýšľajú z nudy „huncústva“, ale majú o program postarané. A dobre vedia, že keby chodili napríklad „poza školu“, v súbore by už miesto asi nemali.

„Celé je to postavené na inom proncípe. Ak sa aj tvárime, že pracujeme na programe, ide skôr o akúsi výchovu. Vo všetkom vychádzame z ich naturelu, nie zo zákazov. Ak niekto inklinuje ku gitare a hrá hoci aj zle, nehovoríme nechaj to tak, nevieš to. Hrá a hrá a hrá, až kým si medzi tvrdým drilom a zábavou nenájde cestu k speávnej technike. Tie decká celú svoju dušu prejavujú cez hudbu, spev a tanec a je úžasné čo dokážu. Len potrebujú dostať šancu. Sám by som si netrúfal skúšku „odfláknúť“, zahrať falošne. Hneď by ma odhalili a dali najavo že ich nudím“, tvrdí Ivan, ktorý má na starosti v súbore hudobnú časť a z rómskych chlapcov vychoval bravúrnych hráčov na gitare.

Povesť o dobrej rómskej víle Kesaj hovorí, že chodievala do rómskych osád a venovala sa deťom, učila ich konať dobro, učila ich všetkému, čo potrebujú pre život. A „na oplátku“ od nich chcela, aby aj oni dobré skutky posúvali ďalej a lásku rozdávali ďalším. Podobný princíp funguje aj v súbore, ktorý má dobrú Kesaj za patrónku. Keď emóciami rozvlnené publikum tlieska nadštandardným výkonom kežmarských detí, neuvedomí si, že tanec a muzika je pre nich odrazovým mostom k normálnemu životu. Že súbor je domov, v ktorom sa učia inak žiť.

Podtatranské Noviny, Mira Kováčiková, 27.4.2004

Rómovia z Kežmarku - „hrdí že môžu reprezentovať Slovensko“

Rómsky súbor zo Slovenska, „Kesaj Tchave“, prítomný na RIFE, naďalej prekvapuje a  očaruje  svojou hudbou a svojimi rezkými tancami.

Pri každom východe na scénu mladých Rómov zo Slovenska sa valia búrky ovácií.. Publikum je doslova podmanené. Deti Kesaj sa len pred dvoma mesiacmi dozvedeli že sa budú môcť produkovať v Saint Maixent a odpovedať na pozvanie Annie Dabin, prezidentky RIFE.

Po Tomblaine, neďaleko Nancy, v r.2003, sa rómske deti zúčastňujú tento rok už druhý krát festivalu spevu a tancov. Táto cesta sa mohla uskutočniť vďaka mimoriadnej dotácie Úradu splnomocnenkyne vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity, pod vedením p. Orgovánovej. Deti sú v doprovode dospelých zo slovenského združenia „Kesaj Tchave“, pod vedením Ivana Akimova, ktorý perfektne ovláda francúzštinu. Tento hudobník sa pred dvadsiatimi rokmi oženil s mladou Rómkou a integroval ich komunitu. Jeho projekt: dať radosť zo života a pomôcť týmto deťom „ktoré bývajú na cigánskej ulici a nemôžu ísť všade kam by chceli“, zdôrazňujúc určité zvláštnosti: „Odjakživa boli vzťahy s ostatnými národmi na dobrej úrovni, ale zarážal ma nedostatok komunikácie medzi rodinami samotnými. Deti sú všetko bratranci. Aj keď je určitá súdružnosť medzi rodinami, niektoré sú si vzdialené“. Aby sa mohol angažovať, chopil sa príležitosti „v rámci jedného projektu pomoci dlhodobo nezamestnaným a deťom so zlým školským prospechom. „Časom sa každý mohol odhaliť, zmysel pre hudbu a tanec spravili ostatné. Spočiatku to bola tak trochu kakofónia. Ale podstatné bolo zúčastniť sa “,  hovorí nám ich ochranca, odhaľujúc: „u nich zákaz neexistuje“.

Školská dochádzka

„Keď sme ich videli prichádzať, vôbec sme tomu neverili. Videli sme ako prichádzali mladí ktorí už mali všeličo možné za sebou, ale hudba a tanec sú vektorom komunikácie. Podaktorí našli opäť chuť do štúdia chceli sa vrátiť do školy. Na Slovensku sa školská dochádzka týchto cigánskych detí uskutočňuje v špeciálnych zariadeniach, čo má zlé následky zo sociálneho hľadiska.“ Zveruje sa p. Akimov, ktorý upresňuje: „ale ak ich dáme do normálnej triedy, bol by to zaručený neúspech. Takto ich naučia aspoň čítať a písať, to je dôležité“.

Napriek týmto ťažkostiam, ten ktorý drží opraty združenia zaznamenáva prekvapujúce správanie sa týchto detí. „Sú pútaví. Je to šťastie pre mňa môcť byť pri nich. Nerobím nejakú charitu. Robím si radosť. V hudbe sa naučili so mnou a ja som sa naučil s nimi.“ Deti prinášajú pozitívny signál a „sú hrdé reprezentovať Slovensko.“

Le Courrier de l´Ouest, 14. 07. 2004

Roztancovaný a rozospievaný trh

V pestrofarebných kostýmoch, za zvuku svojich nástrojov, prišli z konca sveta, niekedy aj bosí, vošli, tancujúc, v sobotu ráno na Trhovište.

... malí Slováci, ktorí vyrástli na „cigánskej ulici“ ich mesta a sú pod záštitou združenia Kežmarok, ktoré ich integruje vďaka hudbe a tancu....

La Nouvelle République, Noelle Lecesne, 14.7.2004

Rómovia z Kežmarku uveličujú RIFE

Ich tance vyvolávajú pri každom predstavení búrky ovácií

Ich história má korene v noci času a všetky ich vystúpenia spôsobujú nadšenie. Malí Cigáni zo Slovenska sejú radosť a žnú búrky ovácií.

Ich skupina je atypická, nevšedná a čertovsky zvodná. Prezidentka RIFE, Annie Dabin, trvala na ich prítomnosti. Oni sami sa len pred dvoma mesiacmi dozvedeli že Saint Maixent ich pozýva vstúpiť do víru tanca detí sveta. Vybavovania sa rýchlo začali, a vďaka mimoriadnej a vítanej pomoci Úradu splnomocnenkyne vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity sa ich cesta mohla zrealizovať.

Cigánske deti z Kežmarku, zo Slovenska, sú deťmi cigánskej ulice. Zastrešené občianskym združením „Kesaj Tchave“ uskutočňujú v r. 2004 ich druhú účasť na detskom folklórnom festivale, po Tomblaine, neďaleko Nancy, v r.2003. Doprevádzané skupinou dospelých, medzi ktorými Ivan Akimov, ktorý perfektne ovláda francúzsky jazyk, deti z cigánskej ulice z Kežmarku ani nepotrebovali učiť sa spievať či tancovať. U nich je to vrodené. Tancujú a spievajú ako dýchajú a publikum sa nemýli, ak im na každom vystúpení dáva neutíchajúce ovácie.

Ženatý dvadsať rokov s mladou Rómkou, Ivan Akimov už od tých čias integroval ich komunitu. „Zvláštnosťou multietnických miest akým je naše, je, že odjakživa sú vzťahy medzi národmi dobré. Ale bol som zarazený nedostatkom komunikácie medzi samotnými rodinami. Deti, ktoré sú tu, sú všetky viac menej bratrancami, je aj súdružnosť medzi rodinami, ale aj tak sú si vzdialené. Angažovať sa pre druhých nikdy nie je samozrejmé a ani ľahké. Bola potrebná pomocná páka zvonka, v rámci projektu pomoci dlhodobo nezamestnaným a deťom so zlým školským prospechom.“ Takto vzniklo občianske združenie „Kesaj Tchave“ a jeho profesionálni rómski hudobníci. „Nejedná sa o nejaké zachovávanie folklóru, a ešte menej o humanitárnu činnosť, či charitu“, zdôveruje sa nám Ivan Akimov. „Lebo to je šťastie môcť stretnúť tieto malé bytosti, tak úprimné a prirodzené, šťastné v ich hudbe. Ich identita je nechtiac veľmi silná, ašpirujú len sa stať takými ako ostatní. Hudba, tanec, sú vektormi komunikácie, spôsob ako sa otvoriť svetu, integrovať určitú výchovu. My im staviame mostíky.“

Slobodné, tak ako ostatné deti

Skúšky sa často uskutočňujú u Ivanovho švagra, ktorého dom má ustavične dvere otvorené. „Keď sme ich videli prichádzať, vôbec sme tomu neverili. Prichádzali mladí, z ktorých už podaktorí mali čo to za sebou.  Treba mať na zreteli, že niektorí z nich žijú aj dvanásti či pätnásti v jednej izbe, veľmi biedne. Nuž, tu nerobia žiadne vylomeniny. Veľkí dozerajú na malých. Tí, ktorí sa vybodli na školu sa vracajú späť do lavíc a chcú si dokončiť základné vzdelanie a vyučiť sa. Robia pokroky vo všetkom, v štúdiu, hygiene, v živote. Samotného ma to prekvapilo“ tvrdí Ivan.

Ich spontánnosť, radosť ktorú vkladajú do tanca, keď idú po divákov aby ich vzali do kola, má jednoznačnú odozvu. V sobotu, na gala-koncerte, v nedeľu večer na tanečnom večierku v hale Denfert-Rocherau, boli opäť kráľmi plesu. „Tu, to je šťastie“ hovorí Ivan Akimov. „Sú slobodní. Sú ako ostatní. Deti medzi inými deťmi“. Ktoré spievajú a tancujú pre naše najväčšie potešenie.

Noelle Lecesne, La Nouvelle République, 16. 07. 2004

Medzi štyristo účinkujúcimi z celého sveta sa nestratili

Manželia Akimovci zobrali rozum a všetky svoje sily, schopnosti do hrsti a rozhodli sa napomôcť k vyriešeniu viacerých  problémov rómskeho obyvateľstva v Kežmarku. Občianske združenie Kežmarský hlas (začalo pôsobiť v roku 2000) cez projekt Pre pomoc rómskym deťom zo znevýhodneného sociálneho prostredia zriadilo ako platformu detský folklórny súbor Deti Keaj.

Na námestí, kde žije viacero rómskych rodín, nie je zlá iba sociálna a finančná situácia, ale vládne tu nevraživosť a nezdravé vzťahy. Cez deti, ktoré už aj v Hviezdoslavovje tvorbe dokázali zmieriť celé rody, sa pokúsili tieto medziľudské vzťahy napraviť a zlepšiť komunikáciu medzi Rómami žijúcimi v meste.

Hudba, tance, spev, horúca krv a temperament je daná Rómom do vienka. Cez hudobné pojítka získali Akimovci deti pre spoločnú vec. Dnes už u nas aj vo svete populárny detský rómsky súbor spája deti a mládež prevažne z Hradnej ulice vo veku od 6 do 17 rokov.

Klubovňa, ktorá sa momentálne nachádza v priestoroch rodinného domu na Hradnom námestí 9, je dennodenným miestom stretávania sa detí a mládeže so svojimi vedúcimi, ktorí sú im k dispozícii pomaly od rána. Aktivity sa sústredia počas školského roka na doučovanie školákov v rámci aktivačných prác nezamestnaných. Za veľký úspech, ak nie najväčší považujú rozhodnutie štyroch mladých ľudí, ktorí sa rozhodli dokončiť si stredoškolské vzdelanie. Pri tejto snahe im je veľmi nápomocné SOUP v Kežmarku.

V tejto klubovni sa uskutočňujú aj všetky nácviky na vystúpenia. Ak príhliadneme na to, že klubovňa má obmedzený tanečný priestor a vystúpenia vo väčšom počte tanečníkov sa musia vlastne nacvičovať v nej na dvakrát (najprv jedna polovica, potom druhá polovica tanečníkov), je až neuveriteľné, aký fantastický efekt z toho vzniká v konečnom dôsledku na pódiách Európy.

I pre tento obmedzený priestor by ocenili vlastné priestory, alebo klubovňu, kde by sa mohli stretávať, nacvičovať programy, jednoducho byť vo „svojom“. Rodina Klempárová, v ktorej priestoroch sa momentálne stretávajú musí dobrovoľne tolerovať hudbu, a spev do večerných hodín, lebo skúšky bývajú neúprosné. Rómske deti sú veľmi temperamentné, potrebujú stály kontakt s komunitou a ak by im nebolo umožnené dennodenne sa stretávať, celé úsilie by zmeny postoja k životu by bolo daromné. V ústrety im vychádza ZŠ Hradné námestie, kde mali počas školského roka raz do týždňa nácvik, ale je to stále málo. Začiatky boli ťažké, každodenný dril – kroky, choreografia, spev. Teraz je to už ľahšie. Na tvorbe programu sa podieľajú všetci členovia súboru, je tvorený doslova  všetkými. Aktivity, ktoré navštevuje okolo 30 detí, nie sú zamerané len na súbor, aj keď tanec a spev je na dennom poriadku.

Deti Kesaj majú za sebou širokú paletu vystúpení, okrem Slovenska a zahraničia (havne Francúzska) vystupovali pre Slovenský rozhlas a spolu s Drišľakom mali spoločný program v STV. Deti pôsobia pod vedením profesionálnej rómskej skupiny. V každom svojom vystúpení majú aspoň jeden  premiérový blok. Podľa publika šijú predstavenie na mieru.

V týchto dňoch sú plní čerstvých zážitkov z pobytu (8 – 16. Júla) na medzinárodnom festivale detských súborov vo francúzskom Saint-Maixent l´Ecole. Ústrednou témou festivalu bola cesta Rómov z Indie do Európy. Každý štát zo 400 účinkujúcich predstavoval jednu časť danej cesty. Kežmarské deti reprezentovali Slovensko popri účinkujúcich z Taiwanu, Indie, Kamčatky, Rumunska a iných. Do Francúzska išla 32-členná posádka aj vďaka príspevku primátora Igora Šajtlavu. Naši boli jediným tradičným rómskym súborom s pôvodným repertoárom. Niektoré deti boli v zahraniči prvýkrát, ale svorne tvrdili, že by išli znova, dokonca pri lúčení vo Francúzsku padali aj slzičky na oboch stranách.

Brány domu na Hradnom námestí 9 sú otvorené pre všetky deti a mládež. Trošku je problém s dochádzkou lebo nácvik býva niekedy aj do 19.00 hodiny. Uvažovali aj nad detašovanými klubovňami v okolitých obciach okresu Kežmarok, ale z personálneho hľadiska by to bolo zatiaľ neúnosné.

Pri návšteve oboch redaktorov novín KEŽMAROK v ich klubovni 19. júla predviedli členovia súboru úžasné rytmické vystúpenie plné nefalšovanej radosti zo spevu a tanca, aj keď boli unavení z náročnej cesty z Francúzska. Dobrá rómska víla Kesaj, ktorá plodí dobro, nás v podobe dobrej nálady nadobudnutej z vystúpenia detí sprevádza dodnes.

Kežmarok, Barbora Križanová, Pavol Humeník, júl 2004 

„My sami máme radosť, keď iným ľuďom môžeme rozdávať radosť. Nedávno sme boli na vystúpení vo Francúzsku a bol to skvelý pocit, keď nám tlieskali a bolo vidno že sa tešia“, vyjadril sa Kežmarčan Peter Oračko, ktorý tancuje v rómskom súbore Deti Kesaj. Tiež sa domnieva, že aj takouto formou sa môže vylepšiť komunikácia medzi väčšinou a menšinou...“

Podtatranské noviny, Mira Kováčiková, september 2004

Deti Kesaj reprezentovali slovenskú kultúru

Dňa 2. októbra 2004 sa uskutočnili v obci Bosc le Hard, vo francúzskej Normandii - Dni Slovenskej kultúry. Spočívali v usporiadaní výstavy o Slovensku v priestoroch radnice a v kultúrnom podujatí - Slovensko – rómsky večierok.

Výstavu a sprievodný komentár zabezpečil Daniel Compagnon zo Spolku rodákov z krajín českých a slovenských z Paríža. Večierok bol v réžii Detského rómskeho folklórneho súboru DETI KESAJ z Kežmarku, ktorý na ňom predstavil svoj profilový program. Celé podujatie prebehlo vo veľmi srdečnom a priateľskom tóne, čo však vonkoncom neuberalo na kvalite a priam profesionálnom nasadení členov súboru, ktorí napriek únave po náročnej ceste (cca 4 000 km tam i späť), odovzdali na scéne všetko, a počas vyše dvojhodinového programu uvádzali divákov doslova do vytrženia. Deti Kesaj, napriek svojmu „útlemu“ vekovému priemeru, cítili na svojich pleciach nesmiernu zodpovednosť, keďže sa ocitli v úlohe reprezentantov Slovenskej Republiky, nakoľko večer bol pod znamením slovenskej kultúry, a oni boli jediným účinkujúcim telesom. Aj v tomto spočívala výnimočnosť tohto podujatia – rómsky súbor, ako reprezentatívna vzorka umeleckého stvárnenia ľudového umenia zo Slovenska! O úspechu koncertu svedčí plná sála, potlesk publika a pozvánka na ďalšie stretnutie. Cestou domov nechýbala obligátna zastávka na Eiffelovej veži v Paríži a na nasledovný deň už Deti Kesaj veselo vykračovali do školy, aby sa o svoje dojmy a zážitky podelili so svojimi spolužiakmi a so svojimi učiteľkami.

Ivan Akimov, umelecký vedúci DFS Deti Kesaj

Kežmarské Noviny, 8. 11. 2004