potom

Môžeme povedať že minulá sezóna vyvrcholila hotovou apotéozou. Po Festivale v Saint Maixent, vážne vystúpenia doma, a v októbri opäť Francúzsko, so Slovenským večerom v Bosc-le-Hard, v Normandii, ktorý stál za to (4 000 km hore dole). V obidvoch prípadoch sme boli kráľovsky prijatí… Naši hostitelia boli vskutku výnimoční, chvíle ktoré sme s nimi strávili sú nezabudnuteľné. A to všetko zaznamenané a vysielane v telkách a médiách – ako keby sme boli nejaké hviezdy. A s Unisat sa nám konečne podarilo uskutočniť medzinárodné futbalové zápasy s Pipovým družstvom Gitanov. Vyhrali sme 9 : 3 a 7 : 4… ! Proste, špica !

Hneď po mojom odchode, koncom novembra, súbor absolvoval ďalšiu hviezdnu telku. Lucka Vondráčková, Maštalír… Bol to ich krst ohňom bez mojej prítomnosti. Ale veľmi dobre si poradili, médiá to všetko krásne zaznamenali.

Potom, žiaľ, bola menšia dekompresia. Po veľkých udalostiach, to tak často býva. Treba tiež povedať, že dospelí ktorí súbor zastrešujú, sú plne vyťažení svojimi vlastnými existenčnými problémami, a nie sú vždy disponibilní aby sa mohli deň čo deň v plnom rozsahu venovať deckám. Z tohto dôvodu, a tiež aby sme pomohli rodičom detí, sme rozvinuli projekt podpory dlhodobo nezamestnaným, aktivačné činnosti, administratíva ktorého, ale zaberá spústu času mojej manželke, Helene. Potom zase prišli termíny odovzdávania projektov, takže som sa ocitol skoro ako všetci, len som písal a písal, a na iné už nezostávalo času… Ešte našťastie že mládež to vydržala, a keď som sa v polovičke apríla vrátil ku aktivitám, všetko mohlo zase riadne pokračovať…

Stále máme ťažkosti s nácvikovými priestormi, budeme musieť nájsť nejaké alternatívne riešenie, nemôžeme stále okupovať tieto miesta, dennodenné nácviky oddôvodnene idú na nervy domácim. Máme nejaké typy na jeseň, dovtedy treba vydržať.

Nuž, na pokraji zúfalstva… sme podali zopár projektov, ktoré by mohli pomôcť pri zabezpečení základných potrieb v blízkej budúcnosti. Pravdupovediac, som skôr pochybovačný čo sa týka takýchto postupov, najmä po našich nedávnych skúsenostiach. Tí čo len píšu, sú už úplne dekonektovaní od reality, a vlastne už potom ani nemajú s kým robiť…

Čo sa týka aktuality, práve sme nahrali priam « dejinný » priamy prenos pri príležitosti prvého výročia vstupu Slovenska do EU. Bola to neuveriteľná príležitosť, stále som prekvapený že sa obrátili na nás…

Za 10 dní opäť odchádzame do Tomblaine, na Festival Aux Actes Citoyens – K Činu, Občania ! Tu to všetko, pred dvoma rokmi začalo. Herve Féron, Annie Huvet, to pravé « orechové » : « Nemožné, nie je francúzske ! »

A potom ? Potom bude šesť týždňový zájazd po celom Francúzsku, od 14 júla do 26 augusta. Hotový blázninec !

p.s. vynikajúce DVD z dielne Seba, ktoré zaznamenáva návštevu Yepce s Johannom a Sebom v Kežmarku, v 2004.

Návrat domov domov prebehol v poriadku – všetci spali takmer celú cestu.

V Prahe sme museli vymeniť autobus, ale aj tak nám nezabránilo s problémami s colníkmi, ktorí nás kontrolovali hneď za Prahou, bál som sa že autobus zadržia na mieste, lebo spústa papierov nesedela, ale našťastie sa tak nestalo, a mohli sme ísť ďalej. Využil som tento časový priestor aby som hodil reč o posledných udalostiach. Žiaľ, naše trampoty sa ešte neskončili, lebo na základe podozrení ktoré nám boli tlmočené našimi, sme prehľadali osobné veci dvoch nových z Lomnice, a našli sme v nich dva repráky, ktoré booi odmontované z cd prehrávača na našej ubytovni. Muselo sa to udiať tesne pred našim odchodom, lebo dovtedy prehrávaač fungoval a hral non stop. Bolo to o to žalostnejšie, že sa jednalo už o dospelé osoby, ktorým sme dali veľkú šancu, ktoré počas celého zájazdu počuli moje prednášky ako takýto čin môže poškodiť celý sbor, a predsa sa toho dopustili. Je mi veľmi ľúto, že sa také niečo stalo. Pošlem správu Danovi, Rumunovi ktorý je na ubytovni. Aj keď prehrávač nemá veľku cenu, je to starý krám, a jeden reprák ešte funguje, aj tak je to odsúdeniahodné, hlúpe gesto, ktoré nás všetkých ponižuje.

Hneď ako sme sa vrátili, sme sa zaoberali tými dvoma chalanmi. S Helenou sme išli za Davidovou matkou, aby sme si veci vyjasnili a dohodli sa o ďalšom postupe. Čo sa týka Edka (toho staršieho), jednalo sa o to, aby ho jeho otec neprizabil.

Na druhý deň sme rozdali šatstvo. Všetko zmizlo mihom oka, a poobede sem si dali posedenie s deckami aby sme prebrali veci okolo zájazdu. Viedli sem diskusiu tak, aby sa každý mohol vyjadriť. Všetci boli nadšení pobytom, a každý odsúdil krádež. Jednohlasne sa uzniesli, že Edko už nemôže viac chodiť do súboru. Dohodli sme sa, že musí vykonať nejaké práce všeobecného záujmu, napr. vymaľovať nácvikové priestory, aby sa kajal. On to nadšene prijal. V mojom vnútri som presvedčený že to nie je taký zlý vyvrheľ ako teraz vyzerá, ale každopádne, v dohľadnej dobe sa neude môcť priblížiť k súboru. Jeho sesternica Mira, chcela dokonca nahlásiť záležitosť na polícii… Čo sa týka Dávida (toho menšieho), všetci sa zhodli mu dať ešteš jednu šancu. Keďže nebol veľmi dôsledný na skúškach, navrhli sme aby chodil každý deň na doučovanie a potom na skúšky, čiže aby nejaký čas nemal prístup na ulicu…