Tlač

Slovakia is good

...Táto vaša pasia vás priviedla až k rómskym deťom, s ktorými ste založili súbor Deti kesaj a začali ste verejne vystupovať. Ako k tomu vôbec došlo?

Manželka sa začala angažovať v sociálnej sfére. Pracovala s deťmi z Hradnej ulice v Kežmarku, kde je silná rómska komunita. Najskôr to bola len akási krúžková činnosť v rámci jednej ulice, ale pomerne rýchlo sa nám podarilo dostať pozvanie do zahraničia. To bol akýsi motivujúci prvok, ktorý to potom rozbehol. Vytvorili sme hudobné teleso, ktoré nás všetkých pohltilo a oddávame sa mu naplno.

-          Ako si vyberáte deti do súboru?

Je to taký vzájomný výber, oni si vyberú nás, my si vyberieme ich. Ide o živú muziku, je to spontánne, záleží od detí do akej miery ich to pohltí. Postupom času sa ukáže, kto je do toho, ako sa vraví „zažratý“ a bude pokračovať. Dnes má súbor do 30 členov, sú to deti z jednej lokality – z Hradnej ulice. Keďže veľká časť z nich sa z Kežmarku bude sťahovať, našou snahou je zachovať s nimi vzájomný kontakt, aj keď  to asi nebude jednoduché. Na niektorých z nich vidíme, že sa v tejto situácii  cítia trochu stratení, nevedia, kde sa ocitnú a že im bude chýbať toto zázemie. Chceme tiež rozširovať rady, aby súbor mohol prežiť a pokračovať. Máme kontakty a rôznych rómskych osadách a keď vidíme u týchto detí snahu, chuť, dychtivosť po niečom novom, po možnosti pozitívne sa realizovať, pochopiteľne ideme do toho.

-          Ako sa vraví, doma človek nikdy nie je prorokom. Každý rok trávite niekoľko týždňov na vystúpeniach vo Francúzsku a v iných častiach Európy, ta to doma, v Kežmarku, nemáte ani svoju stálu scénu, kde by ste mohli nacvičovať...

Musím poklopať na drevo, v zahraničí sa nám darí. Keď  sme boli vlani v lete 6 týždňov vo Francúzsku, v miestnej tlači vzšlo o nás asi 40 článkov. Je to niečo nebývalé. O dva týždne ideme opäť do Francúzska, do Bretónska, potom  na festival  rómskeho folklóru do Prahy, už treraz máme ponuky až na rok 2007. Nemôžeme si sťažovať, je to taký malý zázrak. Netreba si ale myslieť, že sa vytvorí voľajaký „cigánsky“ súbor  a všetko spadne z neba. Sú za tým dobré tri roky tvrdej práce. Stretávali sme sa každý deň na skúškach, ktoré trvali aj tri hodiny, bez akejkoľvek prestávky. Je potom normálne, že výsledok  sa dostaví a o teleso je záujem. Horšie je, keď sa človek vráti domov. Pochopiteľne, nemôžem od niekoho chcieť, aby sa nejako momoriadne o nás zaujímal, veď prečo aj. Skôr by som povedal, že tak ako my ani ostatné súbory v Kežmarku, ako Goralík alebo Magura, nemajú nejaké stále prístrešie, každý „bojuje“ ako sa dá. V našom prípade navyše nemôžeme od rodičov detí, keďže sú v takej sociálnej situácie akej sú, očakávať nejakú pomoc. V ústrety nám vychádza Úrad vlády a    Ministerstvo kultúry a podporujú naše cesty do zahraničia. Pomoc sme našli aj vo           Washingtone, kde je sídlo PDCS, ktorá podporuje programy na integráciu Rómov. Je to stále ten istý začarovaný kruh. Za hranicami nemáme problém, teda pomáhajú nám tam, za to doma, na vlastnom prahu niet ako sa pohnúť. Zimu sme prežili na nevykúrenej chodbe. Absolvovať skúšky na chodbe, kde je teplota pod nulou, to chce naozaj maximálnu snahu. Ale vravíme si, že keď  sme už toto dokázali, dokážeme čokoľvek.

-          Keďže vám chýba domáca scéna, naposledy ste s deťmi vyšli na Zamkovského chatu, kde vám poskytli priestor na tréning. Aké to bolo, spievať na takom nezvyčajnom mieste?

Pre mňa tréning na Zamkovského chate bola maximálne emotívna záležitosť, keďže som tam strávil mnohé roky. Bol som nesmierne rád, že som sa aj s deťmi o túto moju radosť mohol podeliť. Vyšlo nás tam asi 20, snehu bolo neúrekom, deti sa tam hneď cítili ako doma. Dali sme si riadnu dvojhodinovú skúšku, no a do polnoci bola ešte diskotéka. Skialpinisti, ktorí boli na chate, najprv gúľali očami a potom s nami vydržali až do rána. Klobúk dole pred chatárkou Jankou, ktorá nás tam prijala. 

-          Vaša hudba a spev pôsobia skutočne veľmi emotívne, neraz som na vašich koncertoch mala aj slzy v očiach. Čo si myslíte, prečo sú pre tých, ktorí vás počúvajú, vaše vystúpenia, takým silným zážitkom?

To ťažko vysvetliť. Edith Piaf..., prečo tak spievala? Lebo mala taký život, ako mala. Život mnohých z našich členov nie je ľahký. Vedia si to však vykompenzovať svojim prístupom. So životom sa treba biť, netreba mu podliehať. Nečudo, že potom tie slzičky sú, lebo tie sú súčasťou každodenného života. Keď sme sa naposledy vracali od Atlantiku, z francúzskeho mestečka Plozevet, kde sa konal festival Mondial´Folk, všetci plakali. Vznikli tam tak silné emotívne putá, možno aj vďaka našim piesňam, že nebolo jedného oka suchého. Riaditeľ tohto svetového festivalu dokonca napísal na naše veľvyslanectvo list, v ktorom uviedol, že počas celej 20-ročnej existencie festivalu, na ktorom sa vystriedalo asi 8 000 umelcov z celého sveta, po prvý krát mal skutočne silný emotívny zážitok práve s rómskymi deťmi zo Slovenska. Nesmierne ma to dojalo. Konkurencia na tomto festivale je totiž veľmi silná. Neberie sa úvahy žiadny sociálny aspekt. Niekomu z Novej Guiney alebo nového Zélandu je úplne jedno, či je niekto Róm alebo Maďar. V celosvetovom kontexte to nikomu nepríde. Ale na konci každého festivalu znie Slovakia is good. A to zostane.

Podtatranské Noviny, marec 2006

Kesaj Tchave v Saint-Joseph: slovenské tance a spevy

Pozvaný centrom Ti´Penn all a „Champs des sons et des couleurs“ z Comanna, v parterstve so združením YEPCE (Európsky projekt kultúrnych výmien), skupina rómskych detí z Kežmarku, Kesaj Tchave zo Slovenska, bola včera večer v gymnáziu Saint Joseph. O 11h30, sa predstavili v škole pred všetkými žiakmi školy, na veľkom dvore. Čarovná chvíľa, pestrofarebná, pred zhromaždenými puberťákmi ktorí nešetrili potleskom. Piesne, tance, mladí Rómovia stretli mladých Bretóncov v úplnej jednoduchosti pred tým ako sa spoločne zúčastnili obeda v jedálni. Poobde sa mladí slovenskí umelci stali divákmi a vypočuli si so záujmom zbor gymnázia pred tým ako sa zúčastnili športových aktivít  s Landivisianmi.

Le Telegramme, 6.4.2006

Polnočné slnko

...Tak ako na galakoncert v Lucerne nebolo ľahké sa pretlačiť samotnými vstupnými dverami, nebolo ani dva dni pred vystúpením   detského súboru Kesaj čhave, perly tradičných koncertov z Kežmarku, známe, či sa objavia na pódiu vo svojom kompletnom obsadení. Deti Kesaj však nakoniec vystúpili všetky, a pretože vo svojich piesňach a tancoch každodenne žijú, dokázali byť oba ich koncerty strhujúce.

Hovorí sa, že rómska hudba otvára ľudské srdce. Ak sa nám zaiskrí pred očami aj počas jej počúvania, je to dobré znamenie. Veď to, čo máme práve na srdci, nemusí zostať naveky len v nás samých. Odraziť sa dá od čohokoľvek a lietať sa dá aj meter nad zemou. A tak, zakaždým, keď si spomeniem na Djangove skladby a počujem opäť Stojkovu gitaru v Limehouse blues alebo v Hot Lips, mám chuť navštíviť rómske aerolínie a precestovať s nimi krížom-krážom celý svet...

Roman Erben, Praha, 28.5.2006