MACEDÓNSKO
Ohrid – FERYP´FEST Európske Fórum Mladých Rómov, 20 – 26 august 2007
Ohrid. Macédónsko. Balkán, so všetkým tajuplným a príťažlivým pre naše dobrodružstvamilovné duše. Ani už poriadne neviem ako som sa o tomto podujatí dozvedel. Každopádne, ihneď ako sa informácia dostala ku mne, som konal, a skontaktoval som sa poriadateľmi. Nebol to festival v pravom slova zmysle, skôr konferencia, kolokvíum, s kultúrnou vložkou, ktorá mala zabezpečiť väčšiu viditeľnosť celému podujatiu. Ani nebolo veľmi zložité sa dohodnúť s organizátormi, zjavne mali menšie problémy ako zaplniť počty účastníkov medzinárodného obrodeneckého rrómskeho hnutia za celosvetový vzostup rromipen international. Bolo hneď jasné, že všetci sa nebudú môcť zúčastniť zájazdu, tak sme spravili menší užší výber starších, ktorý by sa zmestil do mikrobusu, a hop, ide sa na Balkán !
Samozrejme, Balkán, a všetko čo sa týka Východu, je pre nás atraktívne, lebo Západ už máme ako tak zmapovaný, prejazdený, ale tieto orientom zaváňajúce končiny starého kontinentu sú pre nás lákavé, a s mierne zovretým srdiečkom sa vydávame na cestu cez Maďarsko, Srbsko a Chorvátkso, aby sme dosiahli Makedónsko, na pravé balkánske poludnie, ktoré už naberalo pre nás priam rovníkové parametre.
Rýchlo sme pochopili o čo tu ide. « Intelektuálny militantizmus ». Nechceme zavádzať a byť zaujatí, ale ťažko nám je zostať nestrannými, reči a reči, celovesmírne problémy, a vždy, s povinne prítomnými reprezentanmi minorít v minorite. Napr. : neodmysliteľný obhajca práv neštandardných sexuálnych orientácií. Pozor, je to závažný, fundamentálny problém, to nemôžeme nechať len tak, treba konať… (pritom, v každej osade sú takéto javy všednou, každodennou realitou, a všetci si s tým hravo vedia poradiť). Ale tu, to je akútna výzva dneška, modernej doby, našej súčasnosti, veď musíme byť ako všetci ostatní…
Druhý aspekt, to sú médiá. Rómovia musia byť schopní sa sami prezentovať v médiách, každý Róm by mal mať vo vačku atestáciu z žurnalistiky a šíriť dobré, pravé, pravdivé, slovo...
A to všetko v sympatickom, útulnom päťhviezdičkovom hoteli, čo určite uľahčuje rozjímanie, ako i trávenie, všakže…
Zorganizovali sme aj akciu zviditeľnenia v meste, rozdávali sme letáky na ktorých stálo, červeným na bielom, so zeleným kolesom v pozadí, že Rómovia sú Európa. Zopár náhodných okoloidúcich ničnetušicich chudákov, aktérov horúceho balkánskeho poludnia, dostalo priamo do ruky tento rukolapný dôkaz nového svetového usporiadania, a keďže nevedeli čo s tým, tak sa ho radšej ihneď zbavili, rovno, nie do koša, veď sme na Blakáne, ale na prostú zem, ako v Paríži alebo v Marseille, kde sú už ďaleko za Balkánom… Vizibilita ako hrom, nikde takmer ani živej duše, boli sme v niekoľkonásobnej prevahe čo sa počtu týka, ale to nevadí, snaha bola… Hm, na ktoromkoľvek z našich koncertov máme desať, ak nie stokrát viac divákov…
Viem, som frustrovaný, zatrpknutý, možno aj zakomplexovaný, a ja neviem že čo ešte, ale, ako sa hovorí, mám toho veľa na srdci…
Zhruba, strávili sme menší týždník disertovaním a rozjímaním ako by sme najlepšie zachránili rómov pred tou večnou mizériou, segregáciou, exklúziou, pred všetkým tým pozemským nešťastím, ktorého sú obeťou. A medzi dvoma kolami mudrovania sme to všetko spestrili troškou rómskeho naturelu, veď spievať a tancovať nám nikto nemôže zakázať. Prichádza posledný deň pobytu, povinná administratívna jazda preplatenia cestovného, aby sa každý mohol dostať tam, odkiaľ prišiel. Je čo robiť, takmer všetky štáty Európy sú tu zastúpené, letecké spoločnosti len tak frčali…
Sme na rade. A tu je zrazu menší problém. Z neznámych a nepriznaných tajuplných dôvodov, nám poriadatelia nechcú priznať tú istú sumu ako ostatným, ale, ako na bazáre, zasa ten Balkán, chcú to všetko zaokrúhliť, samozrejme v náš neprospech, a v ich zisk. Lenže takéto handrkovanie by pre nás znamenalo pokračovať od Budapešti pešo, lebo s tým čo nám chceli dať, by sme sa už ďalej nedostali. Jednáme, dohodujeme sa, prosíme, kričíme, nič nepomáha. Helena sa zrazu dokonca vehementne a rúče prejavila v svojej materčine, a krásnou šťavnatou cigánštinou vysvetľuje riaditeľke, bosniackej rómke, čo si myslí o tomto podraze.
Pravdaže, všetko sa vie. Všetci vedia koľko bije, že sa nevieme dohodnúť, nemáme sa čím tajiť a dávame jasno ostatným na známosť ako sa nás tu pokúšajú ošmeknúť.
Situácia to bola nevšedná. Veď počas celého jedného týždňa, sa všetci týto bohumilí obhajovatelia ľudských práv vo všeobecnosti, a rómskych práv v konkrétnosti, dušovali a zaprisahávali ako budú brániť a hájiť tých svojich biednych bratov a sestry, ako sa za nich budú biť, obetovať, najmä za deti, ktoré za nič nemôžu… A tu zrazu, koncom tohto oduševnenia plného týždňa, majú všetci pred sebou, na dosah ruky, sedem tých chudobných detí, o ktorých sa tak dojímavo hovorilo, majú ich pod očami, biednych, nešťastných, bez haliera, bez prostriedkov ako sa dostať domov. Bosniačka bola neoblomná, nechcala popustiť ani halier. No a naši hrdinovia tiež nepopustili. Nikto ani nemukol, ani slovíčko. A všetci vedeli o čo ide. Museli sme si pomôcť sami. Musel som zavolať svojej mame, aby sme sa mali ako dostať domov…