Tlač

Jeanne Studer, Montreuil, 11 júla 2011

Decazeville. Kesaj Tchavé v rezidencii s 2 KZ

Sviatok jazykov

Tento rok, Mescladis du Bassin má rómske srdce... Vskutku, organizátori a 2 KZ, stavajú rómsku kultúru do srdca osláv jazykov, tento víkend, na námestí Decazes.

Kesaj Tchavé (Slovensko) položilo svoje kufre v Decazeville, v stredu, po 2 000 km cesty, na trojdňovú rezidenciu s mladými z 2KZ.  Pod strechou mestskej ubytovne Bouillac, skupina pracuje s mladými zo združenia, aby zhudobnili ich texty. Kesaj Tchave, to je po rómsky detská víla, ale predovšetkým je to príbeh ktorý sa rovná zázraku. Tento kolektív úžasných muzikantov, spevákov, tanečníkov, sgrupuje tridsiatku mladých Rómov žijúcich v extrémne prekérnych podmienkách slovenských osád, ponúka autentický koktail cigánskej hudby v surovom stave.

Spontánnosť, neodolateľný pôžitok hrať a dávať, výkony v zmenách tempa, srdcervúce hlasy, robia z každého z ich koncertov jedinečný zážitok a diváci odchádzajú unesení emóciou.  Prítomní u nás už v r. 2008, všetci ktorí ich videli, chceli aby sa vrátili. V srdci ich koncertu, v sobotu večer, mladí textári, repperi, decazevilskí hip-hoperi, členovia 2 KZ, ponúknú ovocie ich spoločného stretnutia, s účasťou Laurenta Mayanboea a Jean-Francois Mariota (elektro poézia) a Frederic Regnouard (jazz gitara).

V predpremiére Sviatka jazykov, v piatok, príďte početní do  kina La Strada, si pozrieť premietanie „Liberté“, posledného filmu Toniho Gatlifa, a na debatu v prítomnosti Toniho Gatlifa  o osude rómskych populácií vo Francúzsku za čias Vichy a v Európe pod nacistickou nadvládou.

La Dépéche du Midi, 1.7.2011

Kesaj Tchavé a Rómovia

Vravel som vám, že vám budem zas rozprávať o Festivale tancov a hudieb sveta ktorý sa konal tento víkend v Maintenone.

Číre šťastie. Tri dni tancov, hudby a spevu. Päť skupín, päť krajín ktoré prišli nám predstaviť ich tradície: Poľsko, Južná Afrika, India, Argentína a Cigáni zo Slovenska. Určite vám budem o nich ešte hovoriť, ale dnes ráno vám chcem akurát spomenúť tých cigánov, teda Rómov.

Viete, tých zlodejov sliepok, tých žobrákov ktorí vám stále natŕčajú ruku a druhou vám ukradnú peňaženku... No, tých ktorých treba stoj čo stoj poslať domov... aj keď dobre vieme

že u nich doma je ešte väčšia bieda.

Nie, Rómovia nie sú zlodeji sliepok, neokrádajú vás... Prečo chcete aby boli viac nečestými ako vy alebo ja? Pravdaže, keď sme hladní, keď žijeme v biede, keď vás od všadiaľ vyháňajú, môže sa stať že sa necháte uniesť k menším priestupkom, ale je to dôvod aby sme ich odpudzovali ešte viac?

Nuž...

Tento víkend sme mali šťastie objaviť súbor Kesaj Tchave.

To nie je celkom súbor ako ktorý koľvek iný. Sú to deti vo veku približne od 8 do 20 rokov, ktoré tancujú, spievajú a hrajú muziku pod vedením Ivana Akimova.

Ivan Akimov sa narodil v Bratislave, ale musel sa so svojou rodinou uchýliť do Paríža, kde hrá na balalajke v divadlách a kabaretoch. Na Slovensku stretne svoju ženu, Helenu. Jeho švagriná, Anna Koptová sa stane prvou rómskou poslankyňou v Slovenskom parlamente a v r. 2003 otvorí prvé rómske gymnázium na Slovensku, liaheň budúcej rómskej inteligencie.

Ivan, sa pred týmito mužmi a ženami, bez kvalifikácie, obeťami diskriminácií, a ktorí živoria v chudobných štvrtiach alebo v osadách, rozhoduje že im pomôže.

Keď vidíte jeho pohľad, vidíte že máte pred sebou veľkého humanistu. 

A zakladá súbor Kesaj Tchave, čo znamená „deti víly Kesaj“ aby znova dal mladým Rómom chuť ich tradičnej kultúry: hudba a tanec ako nástroje valorizácie.

Vystupujú na festivaloch a v koncertných sálach, ako v Zenith de Paris.

Počúvajme Ivana Akimova. „Publiku nie je ľahké chápať naše donkichotovské akcie. Nemáme pretenciu meniť život Rómov. To je extrémne komplexný spoločenský problém, v určitých aspektoch podobný bezdomovcom. Náš objektív je oveľa skromnejší: chceme len priniesť trochu šťastia a nádeje, zo dňa na deň“.

Dva dni za sebou nás unášali do iného sveta. Videli sme deti ktoré boli šťastné že mohli byť na scéne: bolo im super...

Opäť vidím jedného chlapíka, tak akurát osemročného: ako niekto môže mať odvahu vyhnať bez okolkov deti ktoré pýtajú, tak ako všetky deti, len sa učiť...

Možno že som veľmi naivný, ale zaostávam presvedčený že stačí sa len zaoberať dieťaťom aby sa z neho stal rešpektovaný pubeťák, ktorý bude mať rešpekt, a neskôr človek. Pokračujte, pán Akimov...

A vy, drahí čitatelia, ak uvidíte plagát s nápisom Kesaj Tchave, tak neváhajte: CHOĎTE.

A na záver, nechajme Ivanovi a Georgeovi (Brassens) konečné slovo:

« Non ce n’était pas le radeau

De la méduse ce bateau

Qu’on se le dis’ au fond des ports

Dis’ au fond des ports

Il naviguait en Pèr’ Pénard

Sur la grand-mare des canards

Et s’appelait les copains d’abod

Les copains d’abord »

Post´it du Jour, 2 august 2011

Kesaj Tchave si opäť podmanili Francúzsko

Toto leto bolo pre skupinu Kesaj Tchave v znamení 5-týždňového turné po Francúzsku. Zájazdu sa spolu so slovenskou mládežou zúčastnili aj deti z rómskych táborov z okolia Paríža, aby spoločne odovzdávali odkaz kultúry rómskeho národa početnému publiku. A divákov, obdivovateľov rómskej hudby, tanca a spevu bolo počas vyše 8-tisíc kilometrovej trasy letného putovania pre štyri desiatky detí a mladých, ako pre naše noviny povedal vedúci súboru Kesaj Tchave Ivan Akimov, viac než dosť. Maratón vystúpení súbor doviedol až k Atlantickému oceánu. Počas toho maratónu účinkovali aj na festivaloch CIOFF, ale i na rôznych kultúrnych podujatiach, akým bol napríklad Sviatok Jazykov Sveta v Decazeville, ktorý bol práve tento rok venovaný rómskemu jazyku. A tak nie div, že aj vďaka nadaným deťom zo Slovenska sa podujatím rómsky jazyk ozýval naplno.

Prinášame zopár výňatkov z francúzskej tlače a fotiek ako svedectvo o krásnom, ale i náročnom pobyte detí spod Tatier v krajine galského kohúta.

„Keď dorazila prívalová vlna hudobníkov a tanečníkov Kesaj Tchave so svojimi diabolskými rytmami a pestrofarebnými kostýmami, publikum skončilo postojačky. Na lavičkách. Aby nikomu nič z predstavenia neušlo. „

„Večer cigánskeho zázraku. Tanec, spev, hudba a hlavne veľa lásky. Deti z ulice si úplne podmanili početné obecenstvo, ktoré im prišlo zatlieskať... bolo treba pridať stoličky, poukladať na zem koberce, lebo diváci prichádzali a prichádzali. Zovšadiaľ.... Títo mladí vytvárajú z každého ich vystúpenia ozajstný zázrak prijímaný s úspechom po celej Európe.“

„Štedrosť vystúpenia skupiny Kesaj Tchave našla odmenu v usmiatých tvárach a obdivných pohľadoch divákov. Až priveľmi početných na to, aby tí poslední prichádzajúci mohli vidieť najmenších tanečníkov a spevákov. Dve hodiny nepretržitého spevu a tanca s roamanitým repertoárom podloženým prekypujúcou energiou. Salvy potlesku svedčili o záujme publika o toto nevšedné predstavenie.“

Romano nevo ľil, september 2011

Fotoreportér Alain Keler své putování za evropskými Romy vydal jako komiks

Francie, 5.7.2011 00:00, (Romano voďi)

„V Osvětimi mí prarodiče a prarodiče Romů byli zabiti společně, ze stejného důvodu,“ vysvětluje prostě v předmluvě komiksu jeho hlavní autor a zároveň aktér - francouzský fotoreportér Alain Keler, proč tématem jeho práce i života posledních let jsou Romové.

Vyprávět obrazem

Škodovkou, dědictvím po otci, putuje Evropou a zaznamenává život Romů v italských nelegálních tábořištích, srbských uprchlických kempech či slovenských osadách. Zprávy, které přináší, se tentokrát rozhodl zpracovat nejen klasicky – výstavou či knižní monografií, ale posunout ještě dál směrem k obrazovému médiu (ve Francii nesrovnatelně populárnějšímu než v tuzemsku) - komiksu. Obraz jako prostředek sdělení zůstává, větší prostor a možnosti (než u popisek pod fotografiemi) dostává text objevující se v bublinách i vypravěčských a komentátorských pasážích v pásech jednotlivých okének. Zároveň s pomocí uznávaného komiksového kreslíře Emmanuela Guiberta se fotografická okénka střídají s kreslenými, a to především tam, kde Keler z různých důvodů fotoaparát tasit nemohl. Vzniká tak zvláštní, ale ne neobvyklá směsice žánrů komiksu – fotografického a kresleného, která se pro vyprávění žurnalistické povahy, v tomto případě přesně fotožurnalistické, skvěle hodí. Album má pak sice kreslenou obálku, na níž je v příjemném zjednodušení zobrazen sám Keler, ale pokračuje čtyřmi celostránkovými černobílými fotografiemi, který střídá text předmluvy následován šesti kapitolami mísícími obojí a na konec doslov, seznam zdrojů a pomyslnou tečkou je samozřejmě opět fotka.

Více stránek

Jakkoli výše představené rozvržení může vyvolat představu, že těžiště Alainových novinek je především v obraze, není tomu zcela tak. Naopak textu se tu dostává místa více než velkorysého na to, že se jedná o komiks. Výjimkou nejsou tří až čtyřřádkové pásy vět či celé odstavce, které jako by obrázek jen doplňovaly. Zmiňovaný doslov je navíc dvanáctistránkovou reportáží opatřenou fotografiemi. Množství textu tak utlačuje komiksové

vyjadřovací a sdělovací schopnosti a nahrává kritikům tohoto média, jež s oblibou tvrdí, že složitá témata vyjádřit nedokáže. Opak je ale pravdou, což nejlépe dokládají alba komiksového reportéra Joe Sacca, jenž dokonale vykreslil frustraci obyvatel pásma Gazy či tragédii konfliktu v bývalé Jugoslávii, nebo cenami ověnčený kultovní Maus Artura Spiegelmana. Podezírat ale trojici autorů Kellera, Guiberta a Lemerciera (pomohl především s kolorováním), tedy fotografa, kreslíře a malíře, z nedůvěry k vypovídajícím schopnostem obrazu, není namístě.

Důvod obrazu diskriminovaného textem bude zřejmě mnohem prozaičtější. Celé album má necelých sto stránek, každá kapitola pak průměrně kolem šesti, což vzhledem k ambiciózně zvoleným tématům je naprosto nedostatečné. Osud Romů těsně po válce v Kosovu v roce 1999 se se žhářskými útoky, uprchlickým táborem i čekáním na vlaky, které odvezou hlavně pryč, se musely vejít na šest stran. Žhářský útok na romskou rodinu ve Vítkově (v kapitole

věnované Česku najdeme ještě reportáž z Janova a Chanova) pak na dvě. Podobně omezený prostor mají i zbývající čtyři kapitoly: mizérie slovenských osad, italského ghetta Romů žijících na Apeninském poloostrově po generace a přesto stále na okraji, situace Romů v Bělehradě a francouzská realita předměstí provázaná se slovenským tanečně-hudebním souborem Kesaj Tchavé.

Riskantní Romové

I přesto že je trojlístek autorů osvědčeným receptem na úspěch, ve spojení s romským tématem jsou pro nakladatele riskem i v evropské mekce komiksu, Francii. Přitom každé z témat by detailně zpracované vystačilo minimálně na samostatný sešit. Pravdou, je že nesou často stejný vzkaz: život Romů (nejen těch z postkomunistických zemí) je často životem na okraji poznamenaným rasismem a diskriminací, jež se dějinnými a společenskými zvraty dává vždy znovu a znovu do pohybu. A i když se Keler toto tristní vyznění snaží mírnit podkapitolami o romských aktivistech či tanečně-hudebním souboru Kesaj Tchavé, pocit mizérie zůstává.

Přesto jsou Alainovy novinky podnětným čtením pudícím k zamyšlení nad spojením textu, fotografie a kresby, které by stály za překlad do češtiny. Už jenom proto, že to nejspíš není poslední Kelerova zpráva ze života českých Romů. Pro tu další jel před dvěma týdny do Přerova, kterým pochodovala Dělnická strana sociální spravedlnosti, zatímco Romové pořádali koncert.

Kateřina Čopjaková, Romano voďi, 1.7.2011

Festivalovú výhru 20-tisíc USD dostanú herci z filmu Cigán

Za prvý týždeň od premiéry videlo film Cigán v slovenských kinách 8 976 divákov a v rebríčku návštevnosti ho prekonal iba posledný diel Harryho Pottera.

Výhru 20-tisíc dolárov, ktorú získali na festivale v Karlových Varoch tvorcovia filmu Cigán, dostanú mladí rómski herci na svoje ďalšie vzdelávanie a detský rómsky folklórny súbor Kesaj Tchave.

"Vôbec sme netušili, že špeciálna cena poroty, ktorú sme na festivale dostali, je dotovaná aj finančnou sumou. Na záverečnej recepcii sa nás začali známi pýtať, čo urobíme s peniazmi a my sme najprv nevedeli, o čom hovoria,“ tlmočila dnes slová producenta filmu Rudolfa Biermanna Denisa Biermannová z distribučnej spoločnosti Garfield film.

S režisérom Martinom Šulíkom sa Biermann dohodol, že 12-tisíc dolárov rozdelia rovným dielom medzi troch mladých hereckých predstaviteľov filmu Cigán - Janka Mižigára, Martinu Kotlárovú a Martina Hangurbadžu.

„Tie peniaze však nedostanú na ruku, ale uložíme ich na špeciálny účet, z ktorého ich budú môcť čerpať iba na svoje ďalšie vzdelanie,“ dodal Biermann. Trojica doteraz navštevovala len základnú školu, Janko by sa chcel stať automechanikom, Martin sa od septembra začne učiť za čašníka a Martinka rozmýšľa nad strednou zdravotnou školou.

Zvyšných osemtisíc dolárov venujú tvorcovia detskému rómskemu folklórnemu súboru Kesaj Tchave, ktorý vedú manželia Helena a Ivan Akimovci. Pri vzniku filmu pomohli režisérovi Šulíkovi. Zoznámili ho s rómskymi osobnosťami, pomáhali mu pri výbere účinkujúcich a Helena Akimová preložila scenár Martina Šulíka a Mareka Leščáka zo slovenčiny do rómčiny.

„Aspoň takto sa im môžeme odvďačiť za všetko, čo pre náš film urobili,“ konštatuje Šulík, ktorý sa momentálne môže tešiť aj z výsledkov návštevnosti svojho najnovšieho filmu. Za prvý týždeň od premiéry videlo film Cigán v slovenských kinách 8 976 divákov a v rebríčku návštevnosti ho prekonal iba posledný diel Harryho Pottera.

BRATISLAVA, 21.07.2011 14:33 | SITA

Kesaj Tchave v Aperozicu v Parcabout

Kesaj Tchave

Zo slovenských rómskych osád... až na ostrov Groix

KESAJ TCHAVE to je : Rómska hudobno–tanečná skupina. Z iniciatívy združenia YEPCE z Rennes, štyridsiatka účastníkov od pondelka v prístave Port  Lay!

Podarí sa konečne realizovať svoje predsavzatie ktoré mal pri kúpe objektu: favorizovať kultúrne výmeny (iné ako v rámci Fifig?)

Ivan Akimov, profesionálny hudobník a  Helena Akimová, sociálna pracovníčka používajú hudbu ako vysoko atraktívnu trampolínu pre rozvoj a integráciu mladých Rómov.  Táto mládež,  s energiou, talentom a radosťou používa  tento mostík ku životu aby vytvorili výnimočný umelecký produkt ktorý si získal široké publikum v Európe.

Ogres de Barback ponúkli KESAJ TCHAVE podeliť sa na scéne o ich predstavenie na  Zénith de Paris počas Medzinárodného dňa Rómov, kde sa mohli predstaviť po boku takých uznávaných umelcov ako Pierre Perret.

Tieto stretnutia umožnili zrod plodnej spolupráce medzi komunitami – rómske osady a táboriská parížskych predmestí. Sú to desiatky mladých rumunských migrantov vystavených neprijateľným podmienkam, ktorí sa zúčastňujú umeleckého projektu Kesaj Tchave počas ich zájazdov vo Francúzsku.

Anita de Groix, 22 júla 2011, 13:30

KESAJ TCHAVE v Parcabout

Kultúra a umenie, Život obce

« Tchave » znamená „dieťa“ , a  « Kesaj » je meno rómskej víly podľa ktorej kto chce lásku mať, musí vedieť lásku dať.

Nálada v Parcaboute bola včera žičlivá: Štedrosť predstavenia súboru bola odmenená usmiatými tvárami a uveličenými pohľadmi divákov, trocha nadpočetných aby aj poslední prichádzajúci mohli vidieť najmenších z tanečníkov a spevákov.

Dve hodiny spevu a tanca bez prestávky s rôznorodým repertoárom podržaným prekypujúcou energiou.

Salvy potleskov svedčili o záujme publika k tomuto svojráznemu vystúpeniu.

Vďaka súboru a tým ktorí spojili svoje úsilie aby sa mohol predstaviť na ostrove.

Anita z Groix, 28 júl 2011

Kesaj Tchave, rytmus od kolísky

Či je len prekrásny ten obraz! Bez toho aby sme sa poddali politickej kvázi-korektnosti, piesne, tance a zvuky týchto rómskych detí, ponúknuté pod ohromnou katedrálou, vykreslujú preukrutne dojímavý obraz.

Kesaj Tchave, to je príbeh Ivana Akimova, slovenského hudobníka, ktorý prišiel vdúchnuť, pred desiatimi rokmi, zopár nôt radosti do pľúc, nôh a paží detvákov jednej z osád slovenského východu. A hymnus (radosti) je strhujúci. Treba vidieť tých mrňúsov, niekedy nie vyšších ako malina, tlieskať si po stehnách, vystrájať albo jednoducho vziať ešte menších ako oni do tanečného kola. Treba vidieť tie prekrásne mladé kočky, vypáradené v rozkvitnutých šatách, vykrúcať sa, s neustávajúcim úsmevom. Za zvuku bicích, gitár, harmoniky a bandasky, veselá čeliadka, pod majstrovským vedením jedného pubertiaka s bláznivým pohľadom a prekypujúcim energiou, nadväzuje tradičné skladby a ukážky udatnosti.

Publikum, rýchlo podmanené ich dynamikou, netreba prosiť aby ich sprevádzalo tlieskajúc rukami, dupotajúc nohami. Akási tranza nastúpi, zrazu sa nahlúpo usmievame, hoci nie sme nejakými stúpencami východných rytmov. Občas to zahapruje, zakvíli, nepohodne sa... a to je aj kvôli tejto  nešikovnej čerstvosti presýtenej štedrosťou že rýchlo podľahneme šarmu. A keďže všetky cesty vedú k Rómom, bežte si pozrieť Kesaj Tchave dnes o 17 hodine na place du Ralliement, o 20h place  Chapouille a v nedeľu o 14h opäť na place du Ralliement.

Le Courrier de l´Ouest, 10 september 2011

Kesaj Tchave : objav  festivalu  Accroche-Cœurs 2011

Všade kde vystupovali v Angers, bol nával, ľudia sa dokonca bili len aby sa mohli priblížiť ku tým detvákom prekypujúcim energiou. A pritom, u nich doma, na Slovensku, ich životné podmiensky sú žalostné. Tieto rómske deti nám dali peknú lekciu optimizmu. 

Nie sú to hviezdy pouličného divadla ale boli prijaté ako také, počas posledných Accroche-Coeurs v Angers. Deti z rómskej osady Veľká Lomnica, na Slovensku, krajine Európskej únie, dali lekcie humanizmu všetkým tým ktorí sa prebíjali ku nim aby im mohli zatlieskať.

Ak je Slovensko v silnom hospodárskom vzraste od r. 2000, najmä vďaka svojej integrácii do Európskej únie a vďaka liberálnym reformám svojej vlády, tento bývalý člen Východného bloku, osamostatnený v 1993, je krajinou chudobnou, využívanou inými štátmi ktoré tu našli lacnú pracovnú silu, nechajúcu sa ľahko zneužiť.

Z demografického hľadiska, je slovenská populácia s 5 463 046 obyvateľmi 111-tý najľudnatejší štát na svete.

Krajina je obývaná hlavne Slovákmi (86%), ale aj menšinami pochádzajúcimi z okolitých štátov, medzi ktorými sú aj Rómovia (Cigáni) (1,7%). Títo sú často umiestnení na okrajoch aglomerácií vo verejných smetiskách v srdci ktorých existujú ozajstné slumsy. To je prípad Veľkej Lomnice, dediny z ktorej pochádzajú detváky skupiny Kesaj Tchave.

Začiatkom rokov 2000, jeden slovenský muzikant, Ivan Akimov, sa postavil za tieto špinavé a zle ohodené deti, a začal im rozdávať prostredníctvom tanca a hudby, niekoľko nôt nádeje uprostred tej čiernej mizérie.

Každé poobedie ide Ivan Akimov do osady so svojim autom a priváža decká do nácvikového lokálu: chodba o rozmeroch 20m2.  Sinťák, gitara a hlavne Ivanova balalajka a vyrážame na hodinu nepretržitého spevu a tanca, deti preukazujúc nebývalú energiu v tejto aktivite ktorá ich vnáša do akéhosi raja, o ktorom sa im ani nesnívalo, tak hlboká je ich beznádej.

 „Pracujeme na emotivite. Podstatné je dostať sa do akejsi tranzy ktorá spôsobuje že každý jeden sa prekonáva. Chýba im pozitívna reprezentácia, scéna je pre nich kľúčovým elementom“, vraví Ivan Akimov, stále  poblízku svojich zverencov. A, Angevínci ktorí mali možnosť sa  ku nim priblížiť počas tohto bláznivého víkendu, svedčia o neskutočnom nasadení detí z Lomnice.

„Ale na to aby človek mohol lásku dostať, musí ju vedieť dať“, pokračuje ich ochranca, ozajstná víla týchto detí ktorá rozdáva šťastie a kus optimizmu všade kde sú, vrátane ich vlastnej domoviny.

Od r. 2004, rennanské združenie YEPCE (Youth’s European Project for Cultural Exchanges), podporuje a reprezentuje Kesaj Tcahve vo Francúzsku, jeho členovia sa mobilizujú aby tento umelecký projekt s ľudskými hodnotami mohol pokračovať.

Združenie ktoré organizuje ich pravidelné zájazdy na francúzskom území, najmä v cigánskych táboriskách predmestia Paríža, zbiera zdroje na udržanie tejto jedinečnej socio-kultúrnej akcii, zdroja nádeje, rozvoja, radosti, ale aj života pre tieto deti a ich publikum.

AngersMag, Yannick Sourisseau - 12 september 2011

Festival v Anger, pravý slovanský ohňostroj

Príbeh tohto kolektívu nemôže nechať nikoho ľahostajným. Balalajkista Ivan Akimov zbieral počas niekoľkých rokov po celej východnej Európe bezprízorné cigánske deti rôzneho veku. Skutočný Makarenko umenia, založil vynikajúci a unikátny súbor cigánskej hudby a tanca.

Poslucháči náležite ocenili neuveriteľnú, neopakovateľnú, záhadnú, svojráznu, „živú“, veľmi emocionálnu a iskrivú, skutočnú cigánsku muziku.

Rusia net, september 2011

M. Šulík: Cigán zobrazuje Rómov pravdivo, ale nie nutne lichotivo

Po premietaní filmu Cigán na filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch odpovedali režisér a scenárista Martin Šulík a spoluautor scenára Marko Leščák na divácke otázky.

Na úvod sa režisér prihovoril divákom: „Zdravím všetkých Rómov.“ Ak v sále nejakí boli,

neohlásili sa. Diskusia o Cigánovi tak prebehla bez Cigánov, ale na to sú už asi zvyknutí (napríklad z politiky).

Vo svojom filme však Šulík s Leščákom nechali Rómov hovoriť samých za seba - ak už nie

fiktívnym, ale (žiaľ, asi) typickým príbehom, tak minimálne autentickým prostredím osady

Richnava a jej obyvateľov. A čo je výnimočné, vlastným jazykom.

Cigán v slovenskej filmovej tvorbe vytŕča z radu z viacerých dôvodov. Je to prvý celovečerný

film hraný prevažne v rómčine. Točil sa v rómskej osade s amatérskymi hercami v hlavných

rolách a s „origoš“ osadníkmi vo vedľ ajších. (Profesionálni herci sú len niektoré „biele“

postavy.) Zobrazuje pálčivú tému, ktorá je nutne kontroverzná, pretože jej na Slovensku

„rozumie“ a vyjadruje sa o nej asi každý, kto sa vyjadruje o hokeji, futbale a politike. Čiže asi

každý. A príliš často aj s rovnakou odbornosťou a vhľadom. Film o párioch Slovenska, ktorý

ukazuje sociálnu skutočnosť, pred ktorou si mnohí zakrývame oči. Film, ešte pred premiérou

pofŕkaný slinami rasistov. Film, ktorý bude tento rok v mene slovenskej kinematografie

bojovať o Oscara. S univerzálnym ľ udským príbehom, ktorí je schopné prijať aj zahraničné

publikum, a s hlbšími vrstvami posolstiev pre nás, ktorí žijeme tu a teraz, na Slovensku dnes,

uprostred kontextu.

Čo bolo podnetom na vznik tohto filmu?

M. Šulík: V televízií vidíte vždy len veľmi úzky obraz osád. Chceli sme ukázať, ako to naozaj funguje. Osád je na Slovensku vyše šesťsto a odhadujem, že v nich žije okolo 200-tisíc ľudí. Je absurdné, aby také množstvo ľudí bolo úplne asociálnych. Mnohí sú veľmi chudobní, chceli by pracovať a normálne žiť. To bol hlavný dôvod.

Ako ovplyvnila váš scenár realita rómskej osady?

M. Šulík: Najskôr sme chodili po osadách, potom sme napísali scenár. Ten sa už zhoduje s tým, čo je natočené.

M. Leščák: Mali sme napísaný stručný scénosled, hrubú predstavu, o čom by film mal byť.

Spresňovali sme ju, keď sme chodili po osadách a hľadali príbehy a ľudí, ktorí by nám

zapadali do kostry. Samozrejme, že sa kostra potom zmenila, lebo sa ukázalo, že v

osadách je všetko ináč, ako sme si predstavovali. Scenár sme napísali v slovenčine a do

rómčiny nám ho preložila Helena Akimová, ktorá sa s manželom Ivanom venuje

folklórnemu súboru Kesaj Čhave  v Kežmarku. Pomáhala nám dorobiť aj repliky. Tie, čo

počujete vo filme, sú skoro všetky podľa scenára, je tam veľmi málo improvizácie.

M. Šulík: Rómčina má strašne veľa dialektov. Aj na Slovensku. Skoro v každej dedine sa

hovorí inak. Na juhu a na západe viac po maďarsky, na východe počuť vplyv východniarskej slovenčiny. Pani Akimová lokalizovala filmový jazyk do okolia Kežmarku a Spišskej Novej Vsi, odkiaľ pochádza väčšina hercov. Herec otčima Žiga však žije už 15 rokov v Paríži. Pracuje tam ako zdravotník. Má kontakt s rómčinou z východného Slovenska, ale už sú v nej rumunské vplyvy, tancuje totiž v rumunskom rómskom súbore. Pani, ktorá hrá matku, zasa hovorí rómčinou z okolia Detvy. Aj preto sa museli texty učiť, aby ich rozprávali precízne. Viem, že ľuďom, ktorí čítajú titulky, to je jedno, ale my sme chceli, aby to bolo pravdivé.

Prečo ste si spomedzi osád vybrali na natáčanie práve Richnavu?

M. Šulík: Pôvodne sme chceli točiť v Stráňach pod Tatrami. Z osady je taký výhľad na Tatry, ako keby ste bývali v hoteli J&T. Na Richnave sa nám však zapáčilo, ako je zarezaná do kopca a ako sú tam postavané domy. Sociologicky sedela do príbehu. Väčšina osadníkov chodila robiť do Krompách, no odkedy sa tam zavrela továreň, tí ľudia už dvadsať rokov nepracujú. Bolo tam vidno aj napätie medzi bielymi a Rómami - osada je oddelená hlavnou cestou, ako je to vidieť aj vo filme. Domáci nás tam dobre prijali. Najprv nám nedôverovali, ale potom ich zaujalo, že robíme film o Rómoch, vyšli nám v ústrety a strávili s nami dva mesiace.

M. Leščák: Každá osada je iná. Niekde ľudia už začali cestovať po svete, išli do Anglicka,

zarobili si peniaze a postavili si domy. Niekde v žijú bez elektriny a používajú autobatérie,

aby im fungoval dve hodiny denne televízor, lebo deti to chcú. Svet Rómov a osád je strašne široký, Richnava je len jedna z nich.

Ako sa vám pracovalo s Rómami z osady?

M. Šulík: Na Cigána nebolo treba stavať kulisy. Keď sme tam išli, všetci nás od toho odhovárali. Radili nám, aby to radšej hrali herci. Že by bolo dobré, keby to mohli byť Kusturicovi herci z Juhoslávie (smiech). Producent sa bál, že nám bude miznúť technika. Dopadlo to tak, že bol problém skoro so všetkým - s počasím, s technikou (vyhorela nám kamera), - akurát s tými ľuďmi nebol problém. Pomocný režisér Emira Kusturicu, ktorý robil na viacerých filmoch točených v rómskych osadách, nám dal takúto radu: Je strašne dôležité zaangažovať celú dedinu. Rómska osada je veľmi hierarchizovaná. Sú tam bohatí, chudobní

a takí, ktorí ako keby pre ostatných ani neexistovali. Ak tam chceme dlhší čas byť, každý z

osady musí nejakým spôsobom participovať, mať pocit, že je dôležitý. Nie je to vec peňazí, ale nejakej vnútornej zainteresovanosti. Takže sme si rozdelili celú osadu. Časť hrala tam, časť inde a kto nehral, ťahal káble. Mali sme pomocníkov, ktorí to organizovali. Tak sa trochu podarilo prekonať nedôveru. Aj tak neboli všetci spokojní: Niektoré postavy hrali viac dní, iné menej. No videli, že sa snažíme byť voči nim čestní. Keď sme si získali dôveru, bolo všetko oveľa jednoduchšie. A počas celého natáčania nám nič nezmizlo.

M. Leščák: Osady sú výrazne vnútorne členené. Ovládajú ich dve, tri silné rodiny, ktoré

riadia aj svet ostatných. Keď sme prišli do Richnavy, prijal nás človek, ktorý povedal, že

robil dva roky v Anglicku. Chatrč mal slušne zariadenú, samá technika. Povedali sme mu,

že sa chceme ísť pozrieť hore. A on, že tam už žije 20 rokov a ešte nikdy „hore“ - na konci

osady - nebol. Prečo? No lebo „tam žijú chudáci, tam ja nechodím“.

M. Šulík: Funguje tam veľká úžera, bankári, ktorí požičiavajú peniaze.

M. Leščák: Lenže odpoveď na to je taká - „nám nikto iný nepožičia“.

Ako ste vyberali a motivovali hercov v rámci komunity?

M. Šulík: Hercov sme si starostlivo vybrali na päťdňovom sústredení. Bolo tam dokopy

viac ľudí ako na nakrúcaní, na niektoré postavy boli aj alternatívy. Počas sústredenia si

striedali role. Chlapci si vyskúšali zahrať všetky postavy detí. Žigo hral postavu otca a

otec postavu Žiga. Robili sme rôzne variácie, až sa vykryštalizovalo konečné obsadenie.

Oni už boli pripravení, vedeli, čo ich čaká. Čo sa týka ostatných Rómov... v tej osade je

naozaj 90-percentná nezamestnanosť. Žije tam odhadom od 1 300 do 1 800 ľudí. Pracovalo z nich asi 20. Boli veľmi vďační, že majú rozptýlenie a môžu sa pozerať na nakrúcanie. Boli radi, že sa tam niečo deje, že je niekto zvedavý na ich život. Prvý raz sa stretli s tým, že sa film točí v rómčine. Pri všetkých intímnych scénach, keď sa hlavný hrdina rozpráva s otcom, nám za chrbtom stojí dvesto ľudí. Keď po osade behali pštrosy, ľudí sme nemuseli nijako rozostavovať. Naozaj tam tak stáli a pozerali sa. Kontrolovali, čo a ako sa rozpráva. Keď boli milostné scény, páčilo sa im to a šepkali si: „Počul si, čo jej povedal?“

M. Leščák: Premiéra filmu bola na futbalovom ihrisku, ktoré je pod osadou. Všetci sa sviatočne poobliekali a prišli sa na to pozrieť. Bol to pre nich zážitok, lebo to bol príbeh o nich. Niektorí sa smiali, lebo sa videli na plátne. Iní sa smiali na tom, že sused je smiešny. Bystrejší odčítali príbeh a mali z toho nejakú emóciu. Bol pre nich sviatok, že sa nimi vôbec niekto zaoberá a do čohosi ich angažuje. Boli vďační.

Ako rómske publikum vnímalo rasistické poznámky, ktoré odznejú vo filme?

M. Šulík: Sú zvyknutí. Celkovo bolo prijatie filmu u rómskeho publika rôzne. Veľmi dobre

to prijala rómska inteligencia, sociálni pracovníci, ľudia, ktorí pracujú v teréne a ktorí robia

magazín So vakeres. Je to pre nich dôležitý film pre rómčinu a preto, že odráža nejaký

problém v ich kultúre. Rozumejú totiž všetkým tým veciam, ktoré sú zobrazené hlbšie pod

povrchom príbehu. Napríklad, ako fungujú kasty. Vedia, čo to znamená, keď dievča odchádza do Čiech a kto je Čech, čo si ju zobral. Pre nich je v tom filme viac vrstiev, ktoré sme tam dali podvedome a oni ich dokážu čítať. Pre normálnych Rómov je zvláštne vidieť zvonka ten svoj svet, neformulujú reakciu jednoznačne. Najstrašnejšia reakcia v Richnave bola od zadumaného Róma, ktorý za mnou prišiel a spýtal sa: „Myslíš si, že my Rómovia máme nejaký zmysel?“ Bolo to niečo, čo ich zasiahlo. Zobrazili sme ich v situáciách, ktoré boli pre nich pravdivé, ale neboli vždy lichotivé.

M. Leščák: Rôzni Rómovia to vnímajú odlišne. Róm na západnom Slovensku úplne inak pozerá na život Rómov na východe. Odlišujú sa, povedia si - my nie sme takí. Žijú v lepších podmienkach, v malých mestách, kde obývajú nejakú uličku, a tieto osady sú predsa len špecifické. Načo však riešiť reakciu Rómov, ktorá bola v podstate priaznivá. Problematickejšia bola reakcia bielych. Ešte pred premiérou, keď film nikto nevidel, sa už

začalo rozprávať, aký je. Objavilo sa množstvo rasistických názorov - nie ani tak na film, ale o tom, že niekto ide točiť o Cigánoch. Lebo veď nimi sa netreba vôbec zaoberať. Z toho išiel dosť strach. Spoločnosť je rozdelená. Rómovia majú vážne problémy. To, čo vidíme, je odrazom chudoby a beznádeje, na ktorej parazitujú ď alší ľudia. Bez pomoci majority sa z toho nedostanú.

A ako by sa z toho mohli dostať?

M. Šulík: Málokto si uvedomuje historické súvislosti spolužitia Rómov a Slovákov. Prvý rasistický zákon bol prijatý v Masarykovom Československu. V dôvodovej správe je napísané, že táto problematika sa riešila už v 17. storočí, kedy mohol byť Róm popravený a

Cigánke mohli byť odrezané uši aj nos. V zákone sa dočítate, že Rómom sa mohlo hocikedy odobrať dieťa. Róm sa musel kdekoľvek podrobiť antropologickým meraniam. Róm nesmel kočovať, musel mať špeciálnu legitimáciu. Zahraniční Rómovia mohli byť z ČSR okamžite deportovaní. Niektoré paragrafy silne pripomínajú nemecké protižidovské zákony, prijaté o desaťročie neskôr. Potom prišli 50. roky a znova bol prijatý diskriminačný zákon. Snaha asimilovať Rómov prebiehala dvoma smermi. Jednak sa búrali osady, jednak ich premiestňovali do miest. Hoci to bolo pre nich výhodné, neboli na to pripravení. Celý ich spôsob života, kultúra, prepojenie na prírodu zrazu prestali fungovať, lebo boli presadení

do niečoho, do čoho nepatrili. Kedysi Rómovia žili rozptýlení v dedinách. Plnili tam vždy

nejaké funkcie: kotlári, rezbári, kováči... No posledných 20 rokov sa deje to, že ak je niekde sociálne slabšia skupina - najčastejšie Rómovia - sústreďujú ju na hromadu. Zrazu máte dedinu, trebárs Richnava alebo Stráne pod Tatrami, čo má 800 duší, ale rómska osada má 1 200. Luník IX je ten istý problém. Keď dáte tých chudobných ľudí, ktorí nemajú vzdelanie, na jedno miesto, už sa z neho nemôžu nikdy v živote dostať. Každý večer počujete v správach o vysťahovávaní „neprispôsobivých“, občanov, ktorých sústreďujú. A buduje sa geto. Je to absolútne nepochopenie situácie. V krátkodobom horizonte to vyzerá ako jednoduchšie riešenie, z dlhodobého hľadiska je to katastrofa. Menia sa tiež demografické pomery. Teraz je na východnom Slovensku 25 rómskych starostov, ak nie viac. V niektorých obciach majú Rómovia väčšinu a začínajú ich riadiť. Neviem, či je to vždy najšťastnejšie pre obidve strany - nie že by som im nedôveroval. S Marekom sme urobili tento film aj preto, že je to problém, o ktorom by sa malo začať rozprávať. Ale nie cez politické heslá štýlom - dáme/nedáme im dávky. Keď im zoberiete dávky, v osade polovica ľudí nebude mať z čoho žiť, mladí sa začnú radikalizovať a besnieť sa, lebo budú úplne zahnaní do kúta. Riešenie rómskej otázky sa nedá zrealizovať za 4 roky. Bude trvať generácie. Rómovia sa budú musieť začať vzdelávať, musí vzniknúť ich inteligencia. Je to zdĺhavý a nákladný proces. A nikto o tom nechce ani počuť. Namiesto toho voláme po radikálnych riešeniach, ktoré sú podľa mňa nebezpečnejšie ako tie dlhodobé.

M. Leščák: Narodí sa Róm. Má viac súrodencov, ale rodičia sa oňho starajú. Ide do školy.

Automaticky je zaradený do pomocnej školy. Často preto, že doma sa rozpráva po rómsky, a keď dieťa príde do školy, nevie po slovensky. Do pomocnej sa však teší, lebo tam má všetkých kamarátov z osady. Automaticky je vyčlenený. Potom ledva dokončí základnú školu a ak je šikovnejší, ide na učilište. Ale na aké? Napríklad za záhradníka, rezbára, kováča. Kto na východnom Slovensku potrebuje záhradníka? Tí ľudia nemajú šancu nájsť si normálnu prácu na základe vzdelania. Boli nasmerovaní, je to vec systému, a ten systém je zlý.

Rasisti by vám na to asi povedali, že na vine nie je systém, ale že to „majú v génoch“...

Postavu dobrého farára inšpirovali skutoční ľudia.

M. Šulík: Strašne veľa o Rómoch vedia ľudia, ktorí pracujú v teréne. Kňazi, sociálni pracovníci, aktivisti, učitelia. Učiteľ vám presne povie: Toto je talentovaná dievčina. Mohla skončiť strednú školu, ale nedokončila ju, lebo ju rodičia prestali podporovať. Alebo že v jednom momente prestala dostávať dávky, z ktorých doma žilo ďalších päť detí. Znamená to, že keby dostala štipendium, bola by doštudovala. Situácia Rómov na konkrétnom mieste súvisí aj s medziľudskými vzťahmi. Sú osady, kde sú vzťahy lepšie, napríklad Spišský Štvrtok. Tam žijú Rómovia skoro začlenení v obci. Prídete na námestie a neviete, ktorý dom je rómsky a ktorý gadžovský. Pôsobí tam veľký rómsky podnikateľ v oblasti stavebníctva a veľa šikovných remeselníkov. Tak isto v Spišských Tomášovciach. No hneď vedľa je slávna osada Letanovský Mlyn, kde žijú bez elektriny. Má to korene v minulosti. V Spišských Tomášovciach bol v 50. rokoch farár, ktorý každý deň prešiel cez celú dedinu, kúpil si od Cigánov mlieko a vrátil sa. Bieli videli, že keď to môže robiť farár, môžu s Cigánmi spolupracovať aj oni. V Letanovciach sa nejako pohádali, bieli vyviezli Rómov za dedinu a k obnoveniu dôvery a spolužitia už nikdy nedošlo.

M. Leščák: Keď sme niektorým bielym povedali, že ideme točiť o Rómoch, reakcia nejeden

raz bola - načo ich idete filmovať, točte o nás, akí sme chudáci, že vedľa nich musíme žiť.

Rómovia majú rovnakú skúsenosť: Natočte, ako nás zmlátili, ako nás chytili policajti a čo

nám všetko urobili... Zlé skúsenosti sú na oboch stranách. A gény? Pred pár dňami sme sa vrátili z festivalu v Toronte. Boli tam na dve české emigrantky zo šesťdesiateho ôsmeho roku, ktoré robili prekladateľstvo a sociálnu prácu. Hovorili, že zo Slovenska v súčasnosti prichádza veľa rómskych rodín. Spýtal som sa, či sa uchytia sa a nájdu si prácu. „Áno,“ odpovedali, „naučia sa po anglicky a fungujú. U nás v Kanade sa totiž nemôžu vyhovárať, že sú Cigáni. Sú tu Indovia, Pakistanci, Kórejčania a všetci pracujú. Tak aj oni začnú pracovať.“

M. Šulík: V Kanade sú mnohí stredoškolsky vzdelaní, majú svojho doktora aj nejakého

učiteľa na univerzite. Začlenili sa. Samozrejme, niektorí sú aj leniví. Ale väčšia časť si

úspešne našla miesto v spoločnosti. Ako hovorí môj priateľ - genetický kód rovnaký, ale

iný systém. Funguje to.

Na Slovensku sa film nezriedka natáča niekoľko rokov. Koľko to trvalo vám?

M. Šulík: Štyridsaťjeden filmovacích dní rozdelených na dve časti. Takto pred rokom –

koniec septembra a október. Potom sme strihali a zima sa točila v januári. Chceli sme už v

decembri, ale napadol veľký sneh, takže by sme sa pre zlú cestu neboli dostali z osady.

Pomohlo nám, že koncom januára bol odmäk. Krajina tak dostala vo filme oblúk - od

peknej jesene až po monochromatickú čierno-bielu zimu na konci. Rýchlosť nakrúcania vždy závisí od financovania. Ide o to, aby fungoval Audiovizuálny fond, ktorý je teraz podľa mňa dobre nastavený. A čo je dôležité, aby začala fungovať STV ako verejnoprávna inštitúcia. Lebo na film vždy musia byť aspoň dva zdroje. Keby fungovali tieto dva, mohlo by to byť pestré. Sú už pripravené rôznorodé scenáre a je veľa mladých ľudí, ktorí točia filmy. Keby dostali priestor, možno by vznikol na plátne komplexnejší obraz našej spoločnosti.

Z akého prostredia ste vyberali detských hercov hlavných postáv?

M. Šulík: Mali sme vytypované detské folklórne súbory a deti, ktoré sa nejakým spôsobom aktivizujú. Chodili sme po učilištiach a videli sme strašne veľa kaderníčok, kováčov a tanečníkov. Nakoniec sme ich našli úplne náhodou. V pastoračnom centre v Krížovej vsi. Vedú tam divadlo, gospelovú kapelu, kde Janko bubnuje, a majú priestory, kde sa deti stretávajú a môžu športovať, majú tam napríklad pingpongové stoly. Tam sme našli Janka a Martina. Martinka je zo Spišských Tomášoviec, jej otec je murár, mama chodí upratovať 40 kilometrov až do Svitu. Deti boli relatívne z „lepších rodín“ a veľmi dobre sa s nimi rozprávalo.

Čo tie deti dnes robia?

M. Šulík: Predstaviteľ hlavnej postavy Janko Mižigár sa učí za automechanika, Martin Hangurbadžo za čašníka a Martinka Kotlárová by mala chodiť do Prešova a učiť sa za

učiteľku pre deti v materskej škôlke. Neviem, či ich herecká skúsenosť výrazne ovplyvnila.

Chlapci sú športovci, futbalisti, s nimi dvoma to zrejme nezamávalo. Martinka dostala nejakú ponuku na kasting do Čiech, kde by mala hrať v nejakom dlhom seriáli. Ale má to byť po česky, tak netuším, ako jej to pôjde.

Je to naozaj prvý slovenský film natočený v rómčine?

M. Šulík: Rómčina sa predtým objavila napríklad aj v Svákovi Raganovi. V Ružových snoch

a v Montiho čardáši vystupuje aj ako výraznejšia reč. Ale ťažisko filmu je vždy v slovenčine. Tento film je v rómčine z troch štvrtín. Má najväčší podiel rómčiny. Ale to nie je jediný rozdiel. Scenárista Ružových snov Dušan Dušek hovorí, že keď to za socializmu točili, mali stále vedľa seba splnomocnenca vlády. Ten im hovoril, čo sa môže o Rómoch točiť a čo môžu a nemôžu hovoriť. Bola to cenzúra. Mnohé scény boli kontrolované, aby tam boli len pekní Rómovia, aby vystupovali istým spôsobom... Atmosféra sa medzitým zmenila. Aj v tom, že Rómovia sú dnes chudobnejší.

Váš film môže pôsobiť trochu depresívne, nesie aj nejaký pozitívny odkaz? Rozprávky sa svadbou končia, a Cigán s ňou začína.

M. Šulík: Film nezobrazuje ružovú situáciu. Naozaj je tam strašne veľa problémov. No odpoviem vám príbehom farára Mariána Kuffu, ktorý pôsobí na východnom Slovensku a robí s bezdomovcami. Trénoval karate a bol raz na zápase v Dubnici. Veľmi chcel vyhrať, ale súper ho strašne zbil. Keď sa taký zbitý vliekol z ringu, hovoril si: Čo mi teraz povie tréner? Už sa so mnou nebude rozprávať. No tréner mu povedal - dobre si bojoval. Nie je dôležité, či vyhráš alebo prehráš, ale či bojuješ. Farár Kuffa odvtedy hovorí: Keď už sme v tom životnom ringu, pán boh chce vidieť, ako bojujeme. To je pozitívny odkaz. Deti vo filme sú pod tlakom z oboch komunít. Zvolili sme si pohľad toho chlapca, lebo hoci nie je celkom radostný, chce bojovať.

M. Leščák: Má podporu aspoň vo farárovi. Ako inšpirácia pre túto postavu slúžia Marián

Kuffa a Ivan Akimov. Ľudia, ktorí sú schopní deti podchytiť a dať im nádej, že môžu prežiť

svoj život inak a možno aj inde ako ich rodičia.

Existuje aj viac takýchto osôb?

M. Šulík: Áno, aj ďalšie osoby ako farár z filmu naozaj žijú. Robí to veľa žien. V Herľanoch

je manželka evanjelického farára Františka Ondrášiková. Má blog, kde opisuje svoj zážitky, napríklad ako zachránila dievča pred prostitúciou, keď sa tým sociálne pracovníčky štítili zaoberať. V Snine je výborná mníška, ktorá robí s deťmi divadlo. Ivan a Helena Akimovovci. Bývalá policajtka v Krupine, ktorá vedie rómsky tanečný súbor. Rodičia doň nechcú púšťať deti. Vždy musí obehnúť všetky rodiny a zobrať ich od rodičov, vysvetliť im, že deti tancujú, že so sebou niečo robia. Potom rodičia prídu na predstavenie, poplačú si - a zase ich nechcú púšťať. Je veľa takýchto ľudí, a to dáva dôvod na istý optimizmus. Keby dostali títo priestor formovať verejnú mienku a hovoriť o vzťahoch majority a Rómov, situácia by bola určite lepšia ako teraz, keď to za nich robia politici. Myslíte si, že pán Lipšic vie toľko o Rómoch ako hociktorá učiteľka na východnom Slovensku, ktorá má v prvom ročníku na škole šesťdesiat rómskych detí a musí čeliť nadávkam ich rodičov, chrániť ich aj s nimi bojovať, lebo to nie sú žiadni anjeli? Ľudia v teréne vedia svoje.

Slovo, 22.9.2011

• Úvodná stránka
• PROJEKT KESAJ TCHAVE
  • KESAJ TCHAVE
    • Súbor
    • Vystúpenia
      • Zájazdy, udalosti, vystúpenia
        • Kronika
        • 2001
        • 2002
        • 2003
        • 2004
        • 2005
        • 2006
        • 2007
        • 2008
        • 2009
        • 2010
        • 2011
          • Ženeva
          • Pleine Lune
          • Welcome en Tziganie
          • Boucau
          • Paríž
          • Decazeville
          • Romans sur Isere
          • Foyers Ruraux
          • Ile de Groix
          • Maintenon
          • Angers
          • Montreuil
          • Paríž
          • Bratislava
          • Tlač
        • 2012
        • 2013
        • 2014
        • 2015
        • 2016
        • 2017
        • 2018
        • 2019
        • 2020
        • 2021
        • 2022
        • 2023
      • Festivaly
      • Destinácie
      • Plagáty
      • Kroje od Mira
    • Naše úspechy
    • Rezidencie
    • Intervencie
    • Hudba
    • Koprodukcie
    • Médiá
    • Publikácie
    • Kino
    • Foto
    • Výstavy
    • Fotogaléria
    • Šport
    • Gymnázium
    • KNM
    • Ľudské práva
    • Priatelia a partneri
    • Víla Kesaj
    • Ivan Akimov
  • Foto kalendár
• Kontakt

Nácvikové priestory

Slavkovská 19C
Kežmarok 06001

Administratívna adresa
Hradné námestie 87/9
Kežmarok 06001

0918 109 953, 095 24 10 25

kesaj.tchave@gmail.com