Cigán
M. Šulík: Cigán zobrazuje Rómov pravdivo, ale nie nutne lichotivo
Silné príbehy s výrazným nádychom humoru aj trocha fantázie. Tak by sa dala v skratke charakterizovať tvorba jedného z najúspešnejších a najlepších slovenských režisérov. Za svoj posledný film Tlmočník (2017) získal tri ocenenia Slnko v sieti a v súčasnosti rozhodne neoddychuje, ale pracuje na ďalšom projekte.
„S Markom Leščákom a producentom Rudom Biermannom sme pred piatimi alebo šiestimi rokmi chceli nakrútiť televízny seriál o ľudských profesiách. Mal mať desať dielov a každá časť mala otvoriť nejaký vážny etický problém, ktorý musí hrdina príbehu riešiť. Ale žiadna televízia o to neprejavila záujem, tvrdili, že je to veľmi drahé. Rozhodli sme sa teda, že z jednotlivých dielov nakrútime filmy. Prvý film z tejto série bol Tlmočník. A druhý je Muž so zajačími ušami, príbeh spisovateľa, ktorý sa ocitne vo vypätej životnej situácii a cez sériu tragikomických epizód zisťuje, čo si o ňom myslia jeho najbližší. S Markom Leščákom nás bavilo sledovať charakter hlavného hrdinu, spôsob, ako sa snaží prekľučkovať životom a ako ho všetky kompromisy dobehli,“ priblížil Šulík proces vzniku filmu.
Nový svet s vlastnými pravidlami
Samotná réžia má podľa jeho slov viacero definícií, pričom každá môže byť pravdivá, no preňho ide najmä o špecifický spôsob premýšľania o svete. „Každý režisér, či chce, alebo nie, vytvára štylizovaný model reality. Táto vízia odráža jeho hodnotové priority, pomocou nich komentuje skutočnosť, v ktorej žije. Sú v nej zakódované názory na medziľudské vzťahy, spoločnosť, politiku. Režisér vytvára nový, autonómny svet s vlastnými pravidlami a to je mimoriadne zaujímavé. Počas práce na filme modeluje situácie, ktoré zachytávajú človeka často vo vyhrotených existenciálnych situáciách, snaží sa preniknúť do jeho psychiky, pochopiť jeho motivácie. Konfrontuje vlastný život s filmovým príbehom a cez toto porovnanie spoznáva samého seba,“ povedal skúsený režisér, pričom podľa neho dejiny kinematografie väčšinou posúvajú mladí ľudia, ktorí sú nezaťažení konvenciou a túžia rozprávať inak ako ich predchodcovia.
Šulík sa najskôr chcel prihlásiť na divadelnú réžiu, ale v tom roku ju neotvárali, a tak si podal prihlášku na filmovú katedru. „S odstupom času si myslím, že to bolo správne rozhodnutie. Páči sa mi, že proces vzniku filmu je viac otvorený reálnemu svetu. V divadle je práca uzavretejšia. Napríklad najkrajšia fáza prípravy filmu sú obhliadky budúcich exteriérov. Pri písaní scenára si vysnívate nejaký priestor a počas obhliadok hľadáte lokalitu, ktorá sa mu najviac podobá. Spoznávate nové miesta, vstupujete ľuďom do príbytkov, vidíte, čo ich trápi a z čoho sa tešia. Počas putovania po krajine premýšľate, či to, čo ste si vymysleli za stolom, funguje a je pravdivé. Porovnávate svoju víziu s reálnym životom, “ vysvetľuje Šulík.
Niečo viac prezradil aj o svojej pracovnej metóde a tiež o tom, čo je podľa neho pri danej práci najťažšie. „Moju pracovnú metódu vždy ovplyvňuje téma, spolupracovníci či podmienky, v ktorých pracujem. Je pravda, že sa vždy snažím čo najpodrobnejšie pripraviť, ale ak prinesú nejaký zaujímavý nápad herci, kameraman, architekt, kostýmová výtvarníčka alebo rekvizitár, vždy sa to snažím využiť. Robím si dôkladný režijný scenár, kde mám veci aj nakreslené, pretože mi to uľahčuje prácu pri organizácii nakrúcania. Uvedomujem si však, že to je otvorený dokument. Čiže ak vám zrazu niečo ponúkne život, náhoda, treba sa tomu prispôsobiť. A to je zároveň jedna z najťažších vecí na réžii – spraviť správne rozhodnutie pod tlakom okolností a skoro vždy okamžite. Pretože akékoľvek rozhodnutie, hoci aj o banalite, môže ovplyvniť celý výsledok. Ak urobíte drobnú zmenu, musíte si overiť, čo to spraví s ostatnými zložkami a či sa kvôli maličkosti nerozbije celok.“
Ako sám vraví, veľmi mu pomohla návšteva na nakrúcaní iných režisérov. „Tam človek podľa atmosféry na pľaci veľmi rýchlo pochopí, aká povaha je režisér. Mal som šťastie, že mojím učiteľom bol Stanislav Párnický a on nám dovolil sledovať ho priamo pri práci. Mohli sme chodiť na nakrúcanie, do strižne, dokonca nás z času na čas obsadil do komparzu, aby sme našu profesiu poznali aj z druhej strany kamery. Bol voči nám otvorený. Dokázal pred nami priznať nielen istotu, ale častokrát aj neistotu pri hľadaní riešení. Ja som si vtedy uvedomil, že ak má režisér dobrých spolupracovníkov, nemusí sa báť priznať svoju zraniteľnosť.“
Nadchnúť, zaujať, pritiahnuť
Aké filmy či režiséri ho počas štúdia najviac formovali a inšpirovali? „V Žiline bol veľmi dobrý filmový klub. Viedli ho českí študenti, ktorí tam študovali a z Prahy prinášali aj filmy, ktoré neboli v bežnej distribúcii. Často sme si aj na internáte napríklad púšťali Ostro sledované vlaky Jířiho Menzela alebo Formanove Lásky jednej plavovlásky zo šestnásťmilimetrových kópií. Izba bola zafajčená, sotva sme videli na plátno, sedeli sme na posteliach, na stoličkách aj na zemi. Projekcia sa musela prerušiť, pretože filmy sa nezmestili na jeden kotúč, ale odvtedy som lepšie predstavenie nezažil. Veľmi sa mi páčili aj filmy Dušana Hanáka, Ela Havettu, Juraja Jakubiska, Štefana Uhra či Věry Chytilovej. Mal som rád aj ruskú kinematografiu: Končalovského, Michalkova a neskôr Tarkovského. Ale aj francúzske či talianske filmy,“ zaspomínal si Šulík.
„A, samozrejme, Bergmana. Hltal som všetko. Dnes som o toto nadšenie prišiel. Všimol som si, že niekedy v súvislosti s mojím obľúbeným režisérom hovorím už iba o jednom filme,“ dodal. Podľa neho má umenie v živote dospievajúceho človeka nezastupiteľnú úlohu, pretože mu ponúka ucelenejšiu a presnejšiu správu o svete ako úzko vnímané poznatky špecializovaných predmetov. „Umenie skúma človeka komplexne z viacerých uhlov, spoluvytvára jeho hodnotový systém,“ spresnil režisér. Podľa Šulíka je zároveň veľmi dôležité, akým spôsobom dokáže režisér sprostredkovať svoje videnie divákovi, teda akú formu si zvolí. „Hocijaká zaujímavá vízia je zbytočná, pokiaľ ju režisér nedokáže správne podať. Musí mať, samozrejme, aj organizačné schopnosti, pretože pracuje s veľkou skupinou ľudí, musí ich vedieť nadchnúť, zaujať, pritiahnuť k spolupráci. A mal by byť aj psychológom. Jednak preto, že pracuje s dramatickými postavami a mal by rozumieť ich motiváciám, ale aj preto, že spolupracuje s rozmanitými profesiami, povahami a temperamentmi.“
„Keď sa na svoje filmy pozerám s odstupom času, vidím, čo všetko som spravil zle alebo čo som mohol nakrútiť inak. Každopádne k viacerým filmom mám veľmi osobný vzťah, z rôznych príčin. Dôležitý je pre mňa film Všetko čo mám rád, pretože tam hrá môj otec. Pracovali sme spolu a bolo to veľmi príjemné. Ale napríklad mám rád aj Cigána, pretože som tam stretol veľmi veľa dobrých ľudí, s ktorými sa doteraz stretávam a sme kamaráti,“ prezradil Martin Šulík na margo svojej tvorby.
júl 2019
