Služobníci

 
 
Naša účasť na natáčaní filmu Služobníci je minimalistická - Štefan v komparze a ja v úlohe farára s dvomi vetami a prechádzaním sa po sakristii. Ale aj tak si túto účasť ceníme, spolupráca s Ivanom Ostrochovským a s Paľom Pekarčíkom je nielen pôžitkom, ale aj kamarátskym zážitkom a možnosťou byť spolu s ľuďmi ktorí nám už mnohokrát pomohli. Mám na mysli Ivanov zásah pri riešení kotolne v budove gymnázia na Továrenskej, keď nám v treskúcej zime vybuchol kotol, a niebyť pohotového zákroku našich priateľov z filmárskej obce, tak to všetko môžeme v tom momente zabaliť, a o Paľovych zákorokoch pri všetkých možných filmovačkách už ani nehovorím...
 
 

Vykročenie zo sivej zóny

Režisér Ivan Ostrochovský začal v júni nakrúcať hraný film Služobníci. Napriek tomu, že príbeh sa odohráva na jeseň a v zime. Podstatnejšie je, že je situovaný do roku 1980 a do prostredia rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty, kde dochádza k paktovaniu s režimom. Na nakrúcanie sme sa išli pozrieť v júli do Tomášikova neďaleko Dunajskej Stredy.

Štáb sme našli v miestnom kaštieli, spustnutom tak akurát na to, aby bol ešte obývateľný a zároveň mimoriadne fotogenický. Vyšúchané drevené podlahy v miestnostiach, opadané omietky, lampy z čias hlbokého socializmu... Filmári sa ani nemuseli veľmi namáhať, aby interiér prispôsobili dobovej kulise príbehu.

Prišli sme v čase, keď sa v tmavej izbe hral stolný tenis. Nebola však pauza. Nakrúcala sa scéna, keď si spolu s pingpongovou loptičkou vymieňajú názory dvaja ústrední hrdinovia filmu – mladí seminaristi. Sledovali sme ich len z výrezu dverí, aby sme nerušili. Okolo nás boli rozvešané kostýmy, väčšinou čierne rúcha, a pri dverách sa čupil malý stolík so zrkadlom, kde pracovala maskérka. Obraz sa končil názorovou nezhodou medzi hráčmi. A ich spor sa netýkal pingpongového zápasu.

„Je to príbeh dvoch kamarátov, ktorí idú po gymnáziu na bohosloveckú fakultu. Sú ešte naivní a myslia si, že keď budú v socializme študovať za kňaza, automaticky sa zaradia na lepšiu stranu barikády. Lenže ani na tej škole nie je všetko v poriadku a odohrávajú sa tam rovnaké kompromisy ako v celej spoločnosti,“ ozrejmuje režisér filmu Ivan Ostrochovský. „Pre mňa je Posol predovšetkým film o kamarátstve dvoch chalanov a o ich dospievaní, keď sa prvý raz konfrontujú s morálkou spoločnosti a musia robiť prvé vlastné rozhodnutia, ktoré ovplyvnia ich život. Jeden z nich je bojazlivejší a náchylný robiť ústupky, ten druhý nie. Vzniká tak medzi nimi konflikt. Snažíme sa ukázať, ako tá doba deštruovala vzťahy medzi ľuďmi a ako môže snaha o záchranu priateľstva prerásť do niečoho väčšieho.“

Keď je scéna s pingpongovou výmenou názorov nakrútená, filmári sa presúvajú útrobami kaštieľa do väčšej miestnosti, ktorej dominuje centrálne umiestnený stôl, zaprataný stohmi spisov. V kúte sú fotelky a gauč, nad ním obrovský kríž, vedľa kľačadlo. Leží tu aj zopár kníh, už na pohľad veľmi starých.

Nachádzame sa v príbehovej pracovni dekana fakulty. A fotelku pri vysokom okne obsadzuje jeho predstaviteľ Vladimír Strnisko. Netrvá dlho a scéna i herci sú pripravení na nakrúcanie. Režisér si po debate so Strniskom sadá za monitor (k lyžici, ktorou si vykrajuje melón), Pavol Pekarčík rozdáva posledné pokyny. Na jednu stranu dlhého stola sa usadí dekan, na druhú sa postaví jeden z hráčov pingpongu. Práve sa schyľuje k jeho vylúčeniu zo štúdia. „V roku 1980 sa reálne stalo, že skupina bohoslovcov z bratislavskej fakulty vyhlásila hladovku na protest proti kolaborantskému združeniu Pacem in terris. Bolo to mimoriadne odvážne, keďže v roku 1980 nikto neveril, že by mohol totalitný režim v ČSSR v dohľadnom čase padnúť,“ poznamenáva režisér.

V príbehu Služobníkov, ktorý sa uvedenými udalosťami voľne inšpiroval, chce jeden z kamarátov dokázať tomu druhému, že nie je zbabelec a vie urobiť rázne rozhodnutie – preto zorganizuje hladovku. „Nechce zachraňovať spoločnosť, nebojuje za demokraciu, ale za priateľstvo. Je to večná téma – ako všetci hovoria áno a jedna postava vykročí z anonymity sivej zóny, kde sa nachádza väčšina spoločnosti, a povie nie. Ide o to, ako človek pracuje so sebareflexiou, ako má nastavené vlastné hranice, do akej miery je ochotný a schopný neprispôsobovať sa v záujme vlastného komfortu... A nesúvisí to len s komunizmom. Doba totality tomu, samozrejme, dodáva väčšiu dramatickosť a v kňazskom prostredí je zase otázka morálky citlivejšia ako inde,” hovorí Ostrochovský, ktorý si pre film zvolil čiernobiely vizuál. „Ak však hovoríme o postave dekana, nechcem, aby vyzeral ako zosobnené zlo, je to nejednoznačná postava. Treba si uvedomiť, že stál pred dilemou – na jednej strane bola snaha, aby bohoslovecká fakulta v rámci režimu mohla vôbec nejako fungovať, no a aby sa to dalo dosiahnuť, muselo sa na druhej strane nevyhnutne s režimom paktovať. To bola nezávideniahodná situácia, lebo nech robil človek čokoľvek, musel sa trocha zašpiniť. Husák vyhlásil, že túto republiku zachráni, aj keby mu mali napľuť do očí, no a dekan si povedal niečo podobné – že pristúpi na hru s režimom, na kompromisy, len aby zachránil školu. A tu sa objavuje otázka, ktorú chceme vnuknúť divákovi: Má nejaká inštitúcia väčšiu cenu ako konkrétni ľudia?“

Husákove slová teraz znejú z dekanových úst. Strnisko ich vyslovuje potichu, pomaly, akoby nevzrušivo. Miestami pôsobí jeho príhovor smerujúci k vylúčeniu študenta zo školy priam dobromyseľne či dokonca láskavo. Ostrochovský záber niekoľkokrát opakuje, skúša drobné úpravy. Neskôr presunie kameru k oknu, kde sa dekan pohrúži do krátkej spomienky na svoje kňazské začiatky na kopaniciach, poznačené samotou. „Tak čo s vami?“ obracia sa napokon opäť k „prehrešenému“ študentovi.

Strniskova postava zohráva v príbehu dôležitú úlohu a jednu z takých stvárňuje aj rumunský herec Vlad Ivanov, známy napríklad z filmov 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni alebo Pozícia dieťaťa. Ostrochovský však zároveň obsadil viacerých nehercov a v tejto prvej fáze nakrúcania, ktorá súvisí predovšetkým s interiérovými scénami, išlo aj o ich vzájomné oťukanie sa. „Som príjemne prekvapený. S nehercami je to síce prácne a treba robiť viac klapiek, no už nepracujeme metódou dlhých záberov, ako to bolo v prípade filmu Koza, keď sme potrebovali od nehercov sústredený výkon v dlhšom časovom úseku, čo bolo veľmi náročné. Teraz máme viac záberov a môžeme materiál používať slobodnejšie.“

Scenár filmu napísal Ostrochovský s Marekom Leščákom a spolupracovala na ňom aj Rebecca Lenkiewicz (Ida). Posol už získal cenu za najlepší projekt na podujatí Arras Days v rámci Medzinárodného filmového festivalu Arras vo Francúzsku. Kameramanom snímky je Juraj Chlpík, produkciu zastrešuje spoločnosť Punkchart films, českým koproducentom je Negativ. Služobníkov už podporil aj Audiovizuálny fond a RTVS.

Daniel Bernát
FOTO: Miro Nôta

 

Služobníci putujú po svete a získavajú ocenenia

29. októbra 2020

 

Po úspešnej svetovej premiére na prestížnom festivale Berlinale sa mal nový film Ivana Ostrochovského Služobníci dostať do slovenských kín už na jar. Jeho pôvodne plánovanú premiéru však zastavila prvá vlna pandémie a náhradný novembrový termín zas zastavil lockdown krajiny. A hoci domáci diváci sa snímky dočkajú až po opätovnom otvorení verejného života na Slovensku, čierno-biela dráma o živote v totalitnom Československu s úspechom putuje po zahraničných festivaloch.

 

Za sebou má už uvedenia v Kanade, Austrálii, Belgicku, Luxembursku, Turecku, Rumunsku, Srbsku či v Maďarsku a tým sa jeho medzinárodná púť zďaleka nekončí.

„Teší ma, že napriek špecifickej slovenskej téme filmu prejavili záujem o kino distribúciu okrem koprodukčných krajín Slovenska, Česka, Rumunska a Írska aj v rôznych ďalších európskych krajinách ako napríklad vo Francúzsku, Španielsku, Poľsku, Veľkej Británii, Švédsku či Švajčiarsku,“ povedal režisér, scenárista a producent filmu Ivan Ostrochovský.

 

Príbeh mladých kňazov z totalitného Československa, ktorí sa musia rozhodnúť medzi cestou svedomia alebo cestou kolaborácie, si v uplynulých dňoch pripísal na svoje konto štyri zahraničné ocenenia.

 

„Pre jeho napínavú a desivú víziu systému, ktorý sa snaží ovládať a riadiť dokonca aj morálku a osobné presvedčenie, a pre príbeh, v podaní vynikajúceho obsadenia a rozprávaný so zákerným použitím zvuku a strohých čierno-bielych vizuálov primeraných pocitu totality, udeľujeme Grand Prix filmu Služobníci Ivana Ostrochovského,“ znelo rozhodnutie medzinárodnej poroty Filmového festivalu CinÉast v Luxembursku.

 

Z hlavnej súťaže Filmového festivalu v belgickom Gente si zase Služobníci odniesli Cenu Georgesa Deleruea za najlepšiu hudbu a zvukový dizajn. „Služobníci sú skvelým výkonom výnimočnej kinematografie. Zvuk, obraz a dej sú starostlivo prepracované a každý filmový prvok pracuje na najvyššej úrovni. Zlovestná hudba a vysoko nabitý zvukový dizajn podporujú obraz jedinečným a moderným spôsobom, ktorý posúva film za hranice dokonalosti,“ ohodnotila porota filmovú hudbu slovenského skladateľa Miroslava Tótha a jeho rumunského kolegu Cristiana Loleu, ako aj autora zvukového dizajnu Michala Novinského.

 

Z Medzinárodného filmového festivalu v Odese získala snímka Zvláštne uznanie poroty „za citlivosť, s ktorou je vyrozprávaný tento silný príbeh a za presnosť, s ktorou všetky prvky filmu spolu fungujú. Ako uznanie tým, ktorí denne bojujú proti útlaku.“

 

Filmový festival Alexandre Traunera ART Szolnok v Maďarsku venoval Služobníkom bronzovú medailu v Súťaži európskych celovečerných hraných filmov.

 

 

MFF FEBIOFEST: V Prahe zvíťazili v hlavnej súťaži festivalu

Po tom, ako sa Služobníci počas leta dostali do užšieho výberu nominácií na renomované Európske filmové ceny, koncom septembra zvíťazili v hlavnej súťaži Medzinárodného filmového festivalu Febiofest v Prahe. „Mimoriadne silný príbeh a skutočná oslava filmového jazyka. Všetky zložky tohto filmu sú na najvyššej filmárskej úrovni a spoločne sa spájajú do veľmi pôsobivého, odvážneho a originálneho celku,“ zdôvodnila hlavnú cenu porota českého Febiofestu v zložení Beata Parkanová, Anna Polívková a Slávek Horák.

 

Píše sa rok 1980. Michal a Juraj sú študenti kňazského seminára v totalitnom Československu. Vedenie fakulty sa zo strachu pred zatvorením školy snaží formovať seminaristov do podoby vyhovujúcej režimu. Každý z mladých bohoslovcov sa musí rozhodnúť, či podľahne pokušeniu a zvolí si ľahšiu cestu kolaborácie, alebo cestu svedomia a dostane sa tak pod drobnohľad cirkevného odboru Štátnej bezpečnosti.

 

„Hoci sú Služobníci zasadení do roku 1980, do obdobia komunistického Československa počas éry studenej vojny, Ostrochovského zákerne štipľavý, vrcholne sebavedomý, mrazivo štýlový, druhý celovečerný film prináša príbeh, ktorý je nanajvýš platný a aktuálny aj pre dnešok,“ napísal v jednej z prvých recenzií po svetovej premiére na Berlinale o filme známy filmový portál Screen International. Služobníci si vyslúžil kladné ohlasy aj v ďalších uznávaných svetových médiách ako Variety či The Hollywood Reporter.

 

V slovenskej predpremiére film ako prvý na Slovensku uviedol Medzinárodný filmový festival Cinematik ako otvárací titul. Služobníkov plánuje distribučná spoločnosť Filmtopia priniesť k slovenským divákom po tom, čo sa otvorí verejný život na Slovensku.

 

Realizáciu filmu finančne podporil Audiovizuálny fond, fond Eurimages, rumunský fond CNC, český Státní fond kinematografie, Bratislavský samosprávny kraj a Rumunská televízia.

 

Zdroj: Zuzana Kizáková – PR manažérka filmu

Zdroj foto: Punkchart films