Prameň

29 a 30 mája 2024 sme sa zúčastnili natáčania filmu Ivana Ostrochovského a Paľa Pekarčíka, Prameň, ktorý rozoberá tému násilných interrupcií rómskych žien v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Ivan a najmä Paľo sú našimi odvekými parťákmi vo svete slovenskej kinematografie. Máme za sebou nie jeden spoločný filmový projekt. A ešte k tomu sú to dobrí kamaráti, priatelia. Čiže keď nám Paľo Pekarčík zavolal že budú potrebovať spievajúci komparz do ich nového filmu, bez váhania sme súhlasili. 
Natáčanie bolo veľmi náročné, scény sa opakovali do nekonečna. Treba ale poznamenať že všetci naši sa držali veľmi dobre a statočne stáli na pľaci celé hodiny, od rána do večera. Excelovala najmä malá Veronika, ktorej fenomenálny čapaš vojde do dejín slovenského filmu. Spolu s nami účinkovala aj malá skupina z cirkevného zboru zo Spišskej Belej, ktorú sme tiež museli zapojiť do našej choreografie. Mali pekné hlasy, ale okrem toho nič čo by zodpovedalo úlohe ktorej sa mali zhostiť. Problém spočíval najmä v ich pocite nadradenosti, keďže oni sa definovali ako príslušníci vybranej elity, a naši patrili do pomyselnej, vlastne skutočnej, kasty nedotknuteľných, čo im dávali aj náležite najavo. Pracovné nasadenie a kontext cudzieho prostredia tieto anachronizmy  dočasne stierali, ale pred odchodom naši noví kolegovia zinscenovali krádež spáchanú našimi, aby tak dokonali svoje dielo. Našťastie s podobnými postupmi už máme svoje skúsenosti, dal som im desať euro ktoré im akože niekto ukradol a viac sme sa s nimi nebavili. Škoda, lebo sme sa im celé dva dni venovali, ale zvyk je železná košeľa... Mimo tejto nešťastnej anekdoty bolá celá filmovačka skvelým zážitkom, navyše aj dobre zaplateným, čo zdvihlo kvótu Kesaj v osadách do závratných výšin.

 

Po Cenzorke (2021) režiséra Petra Kerekesa z prostredia ukrajinskej ženskej väznice, na ktorej sa podieľal ako producent a scenárista a ocenili ju v Benátkach, Chicagu, Les Arcs či Káhire, chystá Ivan Ostrochovský ďalší „ženský“ príbeh. So spoluscenáristom Marekom Leščákom situovali Prameň do socialistického Československa 80. rokov a zamerajú sa na sterilizácie Rómiek a fungovanie interupčných komisií.

„Interupčné komisie sú asi najsmutnejším príkladom vstupovania komunistického režimu do súkromia žien v Československu,“ povedal pre Film.sk Ostrochovský, ktorý film bude aj režírovať. Prameň už podporili slovenský Audiovizuálny fond aj český Státní fond kinematografie a predstavia ho v rámci Berlinale Co-Production Market.

„Práve prebiehajúca pandémia nám ukázala krehkosť našich práv a hodnôt, ako aj ich protirečenia,“ uviedol Ostrochovský v explikácii pre Audiovizuálny fond. Viac ako samotná pandémia Ostrochovského vystrašilo to, ako umožnila štátu, aby vstúpil do nášho súkromia a v Prameni sa chce pozrieť na dobu, keď zákony a nariadenia kontrolovali naše najintímnejšie zákutia. Film chce pritom reflektovať i to, že mnohí dnes na toto obdobie spomínajú s romantickým sentimentom.

Ako to býva, aj za zriadením interupčných komisií bol zrejme dobrý úmysel. „Komisie vznikli, pretože štát chcel znížiť veľký počet interrupcií. Komisia mala odhaľovať dôvody, prečo sa ženy odhodlali k interrupcii, a snažiť sa im pomôcť,“ uvádza explikácia filmu. Počet interupcií však neklesal, ale rástol. Ženy sa členom komisií museli spovedať z najintímnejších otázok. Ušľachtilý cieľ sa podľa Ostrochovského zvrhol a komisie fungovali ako nechutný kontrolný nástroj štátu, ktorý delegoval moc na svojich okresných aparátčikov. Ženy, ktoré sa pred ne museli postaviť, často osobne poznali. „Pred týmito komisiami stáli desiatky tisíc žien. Dodnes o tom nechce nikto hovoriť,“ uvádza explikácia.

Ako možných koproducentov vidia tvorcovia napríklad krajiny východnej Európy, ktoré sa dokážu identifikovať s témou filmu. „Príbeh chce odzrkadliť predsudky, ktoré sú na Slovensku voči akejkoľvek inakosti hlboko vrastené.“

Ivan Ostrochovský sa v Belríne predstavil už v roku 2014 ako spolurežisér dokumentárnej komédie Zamatoví teroristi (2013), ktorá tu získala Tagesspiegel Readers’ Jury Award. Berlinale uviedlo aj jeho snímky Koza (2015) a Služobníci (2020).

Berlinale Co-Production Market, kde predstaví novinku Prameň sa koná od roku 2004 a z filmových projektov, ktoré tu odvtedy hľadali podporu koprodukčných partnerov, to do cieľa, teda k divákovi, úspešne dotiahlo vyše 330 filmov. Mnohé mali premiéru na áčkových festivaloch a zbierali ceny. Jedným z najaktuálnejších príkladov je Smolný pich aneb Pitomý porno (2021), za ktorý si vlani rumunský režisér Radu Jude odniesol z Berlinale Zlatého medveďa. Berlinale Co-Production Market sa v minulosti zúčastnili aj Quo vadis, Aida? (2020) bosnianskej režisérky Jasmily Zbanić či oceňovaný animovaný dokument Utiecť (2021) dánskeho režiséra Jonasa Pohera Rasmussena. Zo slovenských filmov tu partnerov hľadal napríklad v roku 2010 Môj pes Killer režisérky Miry Fornay, ktorá s ním o tri roky neskôr zvíťazila v hlavnej súťaži rotterdamského festivalu a získala Tiger Award.

Autor: Matúš Kvasnička
Zdroj: Film.sk Berlinale Edition 2022