Slovenský balalajkár hral pred kráľmi i celebritami

Zuzana Pancysinová

Keď sa povie hudobník, väčšinou si každý predstaví gitaristu, klaviristu či bubeníka. Málokomu sa v mysli vybaví v rukách nadaného človeka nástroj zvaný balalajka. A práve hru na ňu si za svoj životný sen a smer zvolil Ivan Akimov z Popradu, profesionál v hre na tento tradičný ruský hudobný nástroj.

Keď ho vidíte na vystúpeniach, máte pocit, že od úžasu neviete dýchať. Pochytí vás obrovská nostalgia, prekvapenie a miestami smútok, že vy niečo také nedokážete. A dokáže to ozaj málokto. Profesionálnych balalajkárov totiž na Slovensku nebehá veľa. Teda, aspoň tento virtuóz o žiadnom z nich zatiaľ nevie...

Ivan sa ku hre na ruský nástroj dostal v roku 1968, kedy ako dvanásťročný emigroval do Paríža.

„Tam som sa ocitol uprostred ruskej bielej diaspory, v kruhu mojej rodiny po starom otcovi, ktorý bol z Ruska,“ začína svoje rozprávanie netypický muzikant.

Jeho výzor totiž ani zďaleka nepripomína klasického slovenského šuhaja. Počerný muž s uhrančivým pohľadom, havraními vlasmi a charizmatickým pohľadom je prototypom inokrajného človeka. Koniec koncov, ani jeho meno nehovorí, že si od narodenia píše v preukazoch národnosť slovenská, hoci tomu tak je.

„Meno mám po starom otcovi, ktorý pochádzal z Moskvy. Podľa rodinnej, oficiérskej tradície, pôsobil v rôznych oblastiach ruského impéria, najmä na Kaukaze, kde sú ešte teraz pamätníky našich predkov, víťazov v protitureckých vojnách,“ pokračuje Ivan.

Slovák s ruskou dušou

Balalajku si všimol teraz 52 ročný muzikant ešte ako chlapec.

„Bolo to pomerne skoro. Hrával som ako študent v balalajkovom orchestri v internáte St. Georges v Meudone pri Paríži. Boli v ňom sústredení chlapci ruského a slovanského pôvodu a hra na ruských ľudových nástrojoch bola vtedy samozrejmosťou,“ vysvetľuje ďalej.

Talentovaný muzikant si už vtedy uvedomil, že práve balalajka je tá, ktorej sa chce venovať ďalej a to profesionálne. Na tomto na oko prostom nástroji mu učarovala jeho rozmanitosť, ktorú si všimne len človek, ktorému bije srdce pre hudbu.

„Ku jeho ovládaniu nestačí len suchá technika, je to aj vec citového rozpoloženia a v neposlednom rade aj fyzického nasadenia. Virtuozita sa strieda s emotivitou a všetko splýva v jednom, aj keď neurčitom, ale zato úžasnom pojme - ruská duša,“ s úctou hovorí o balalajke Ivan, ktorý svoju fyzičku nadobudol aj tréningmi karate, ktorému sa venoval.  

Hrať pre kráľov hárem bolo rozprávkové

Vďaka tomuto hudobnému nástroju sa dostal takmer do všetkých kútov sveta. Intenzívne začal hrávať už vo svojich šestnástich rokoch v nočných podnikoch, kabaretoch a divadlách. Jeho muzikantské dobrodružstvá sa odohrávali napríklad v kaviarni na Eiffelovke, v kabarete Rasputin, ktorý navštevovali také hviezdy Ako Jean Paul Belmondo či Charlie Chaplin. Prišli aj ďalšie výzvy. Ruská kultúra bola Francúzmi prijímaná pozitívne a tak sa ako muzikant dostal až do najvyšších kruhov. Hral na večierkoch smotánky a tak sa stretával s ľuďmi, ktorých si mnohí smrteľníci mohli vtedy predstavovať iba vo svojich snoch. Do jeho balalajky sa započúval legendárny herec Alain Delon, či šansoniér Yves Montand. "Na jeden takýto večierok prišiel aj Mick Jagger z Rolling Stones," hovorí Ivan Akimov. "Skákal tam ako opica, predvádzal sa, až ma to rušilo. Myslel som, že mu jednu vylepím. Ja som vtedy ani nevedel, kto to je," spomína dnes a pokračuje:

„Prítomnosť celebrít bola pri koncertovaní samozrejmosťou, no nejako špeciálne som to nevnímal. Bola to súčasť a vlastne podstata mojej práce,“ hovorí s nadhľadom.

Za jeho spomienku však predsa len stojí účinkovanie pred marockým kráľom Hassanom II. v jeho paláci v Rabate. Ten bol vraj plný hašišového oparu, pretože práve táto omamná látka bola v týchto miestach mimoriadne obľúbená.

„Bol som ešte celkom mladučký, mal som 16 rokov, a ocitnúť sa zrazu v rozprávkovom paláci, a hrať pre kráľov hárem, bolo predsa len niečo výnimočné. Možno aj tým, že som si z toho ťažkú hlavu nerobil, na ženy a dievčatá som sa veselo usmieval, ako keď som hral pre kohokoľvek iného. No pritom tam bolo vlastne zakázané čo i len oči zdvihnúť na kráľove manželky! Ale všetko dobre dopadlo, napokon sám kráľ dirigoval náš orchester, čo sa ešte viac páčilo prítomným dámam,“ spomína si s úsmevom na tvári.

Muzikant a horal v jednom

Oddanosť balalajke nikdy neoľutoval a svoju dlhoročnú kariéru vníma ako zmes nadšenia, húževnatej práce a šťastia môcť profesionálne realizovať svoju pasiu.

„Rozhodnutie venovať sa balalajke som nikdy neľutoval. S výnimkou rokov strávených v Tatrách ako horský nosič som sa hudbe venoval celý môj život. No aj na Téryho chate som si našiel chvíľu na muzicírovanie medzi vynáškou a znáškou,“ hovorí bývalý horský nosič, ktorého láskou sú aj naše veľhory.

Nezabudnuteľné zážitky Ivana Akimova sa okrem rokov strávených v horách spájajú najmä s hudbou.

„Mojim vrcholom a najkrajším zážitkom je nepochybne účasť na stom jubileu Veľkého balalajkového orchestra V.V. Andrejeva v Leningrade. Tam som mal možnosť obhájiť svoje majstrovstvo pred výkvetom balalajkového sveta. Bol to úžasný pocit,“ hovorí s nadšením. Jeho tvár však naberie vážnejší charakter pri otázke najťažších chvíľ.

„Nič príjemné nebolo vyčkávať v začiatkoch emigrácie do Paríža v nekonečných radoch na dočasné povolenie na pobyt, či povolenie na prácu. Takisto byť vydaný napospas anonymnému úradníkovi pasovej polície, podobne ako kedysi na hraniciach, s tým, že som nikdy nevedel, čo ma čaká,“ pokračuje v rozprávaní. V Paríži nakoniec strávil ?( 12 rokov za mladi a potom ďalších 15 s prestávkami – čiže polovička života) rokov.

Turné s Jožkom Černým zanechalo dojem

Profesionálny balalajkár teraz žije pokojný život v Poprade. (Prečo ste sa vrátili???, v časoch mladosti som mohol precestovať celý svet, okrem Československa, kde som mal ako politický utečenec vstup zakázaný, tak práve preto mi to nedalo, a napriek rizikám spojenými so železnou oponou, som chcel na vlastnej koži spoznať realitu bývalého Východu) S jeho plynutím je šťastne ženatý otec troch dospelých detí maximálne spokojný a nič by nemenil.

„Som nadmieru spokojný človek a uvedomujem si výnimočnosť môcť sa naplno venovať svojej vášni,“ skonštatoval pokorne.

Len nedávno absolvoval slovenské turné s legendárnym spevákom Jožkom Černým. Stretnutie s ním v ňom zanechalo mimoriadne silný dojem.

„Už dávno som nestretol človeka s takým umeleckým a ľudským rozmerom - ľudového speváka v pravom zmysle slova, schopného rozdávať plným priehrštím svoje umenie obecenstvu. S Jožkom Černým som po dlhom čase mohol opäť zažiť silu krásnej, jednoduchej melódie, ktorá vie človeka chytiť priamo za srdce. Účinkovať po jeho boku bolo pre mňa nevšedným zážitkom,“ zhrnul.

Skúsenosti odovzdáva rómskym deťom spod Tatier

 Ivan sa momentálne venuje najmä detskému rómskemu súboru tancov a piesní Deti Kesaj, v ktorom sa snaží spolu s manželkou dať priestor deťom z rómskych osád podtatranského regiónu.

„Chceme, aby sa zmysluplne realizovali v rámci svojej vlastnej kultúry. Fungujeme spolu už asi sedem rokov. Do roka sme aj 6-7 krát v zahraničí, pochodili sme kus sveta. Prostredníctvom spevu a tanca sme mohli rozdávať šťastie publiku,“ vysvetľuje cieľ svojej práce s nimi.

Jeho budúcnosť sa teda spája okrem balalajky aj s týmto súborom.

„Máme naplánované viaceré zahraničné zájazdy a koncerty, ktoré sa budem snažiť kombinovať so svojimi sólovými podujatiami,“ zakončil.