Jean Barak Bilancia 2018

Kesaj Tchave

Po 18 rokoch existencie, nadišiel čas bilancií.

Rómske gymnázium

Konštatujúc, že neprispôsobivosť nárokom všeobecného školského kurzusu má u detí z prostredia rómskych osád masívny charakter, Helena Akimová a Ivan Akimov založili „rómske gymnázium“. Najprv jednu triedu, potom dve, tri, formou elokovaného pracoviska Rómskeho Gymnázia z Košíc, založenom a vedenom Annou Koptovou, Heleninou staršou sestrou, bývalou poslankyňou Slovenského Parlamentu, autorkou mnohých slovníkov a zborníkov o rómskej gramatike a syntaxe, jazykom nárečovým a až donedávna nekodifikovaným na Slovensku.

Bazírujúc najmä na osobnom princípe dobrovoľnosti, a na učiteľoch v dôchodkovom veku, pôsobiac v podmienkach viac ako prekerných, vytipovali a oslovili najlepších žiakov zo škôl poblíž rómskych osád. Vyvinuli pragmatické vzdelávanie, znovuvymýšľajúc pedagogiku, v šľapajách Márii Montessori v 1907 a Célestína Freinet v 1918. Prispôsobili ju svojim žiakom, a nie naopak, ako to býva zvykom inde.

Výsledok sa dostavil, 16 študentov urobilo maturitné skúšky, z toho 6 s vyznamenaním, 8 pokračujú na vysokej škole.

Z 200 tisícovej populácie rómskych školopovinných duší, s chaotickými školskými výsledkami, to je málo, ale je to 16 lastovičiek, ktoré dávajú nádej, že jaro ešte stále môže prísť. Nie je to genetické, ako to do 1987 hlásala Švajčiarska psychiatria, a nielen ona.

Sklenený strop

Ale tento jednoznačný úspech, nikdy nenašiel žiadne uznanie, leda ak zo strany Francúzskej Republiky, ktorá udelila Ivanovi Akimovi Národný Rád za Zásluhy, čo síce nie je na zahodenie, ale z toho sa Róm ani učiteľ nenaje… A od r. 2015, zo strany francúzskej mimovládnej organizácie CCFD – Terre solidaire, ktorej podpora je vždy obdivuhodne dobre cielená a zmysluplná.

Skôr naopak, miestne autority, vždy, s obdivuhodnou konštantou, vyvíjali obdivuhodné úsilie aby tento projekt znemožnili.

Sústavné odmietanie oprávnení na prevádzku, priestory vždy mimo noriem, a až z omrzenia, udelenie povolenia na výuku v opustených priestoroch, spustošených a zdevastovaných. Odchýlky voči zákonnej administratívnej strohosti, anonymné udania a celková vyčerpanosť ich prinútili, s ťažkým srdcom, zavrieť gymnázium, v priebehu školského roku 2017/2018.

Žiaci mohli prestúpiť do štátneho gymnázia, ale vydržali tam len 48 h. Je to mimo bežného chápania, ale v každom šialenstve je aj logika.

Všetko je v poriadku

Treba uznať, že Slovenská Republika skutočne vyvíja značné úsilie voči rómskej populácii.

Sociálne dávky za verejnoprospešné práce, povinná školská dochádzka pod hrozbou väzenia pre rodičov, prístup k zdravotnej starostlivosti. Čiže nie je žiadny problém. Ak rómske deti nepokračujú vo vyššom vzdelaní, je to preto, že na to nemajú, alebo sa im nechce. Ak ponúkate riešenia, alebo, ešte horšie, rukolapné výsledky tam kde nie je žiadny problém, stávate sa tým problémom Vy. Poukázaním na obludné odmietanie reality poukazujete na celkové zlyhanie systému. Aj keď je to akokoľvek vzdialené pôvodnému zámeru, podstatu to neospravedlňuje, je to jednoducho a proste subverzia. Povedzme si pravdu, za čias komunizmu, by niečo takéto bolo tvrdo postihnuté.

„Rómovia“

Z francúzskeho pohľadu, Rómovia žijú v slumoch a žobrú na križovatkách. Pre políciu a žandárov sú to zlodeji, viditeľní hneď na prvý pohľad. Z pohľadu OSN, je to diskriminovaná národnostná menšina, čo z ďaleka nie je lož, sprostredkujúca prístup k rozprávkovým dotáciám. Ktoré sa v prevažnej miere strácajú v zlatonosných prepadliskách tých ktorí vedia ako na to. Nie tí, ktorí robia, ale tí, ktorí sa robia že robia, ktorí sa vedia „predať“, či ohúriť, a vedia ako sa to robí. Vo Francúzsku, tieto dotácie zostávajú jednoducho a proste nevyčerpané. V podstate tu hovoríme len o Rómoch z osád : počas totality približne polovica rómskej populácie z Centrálnej Európy sa vtavila do masy dominantnej kultúry. Je plne integrovaná, neviditeľná. Tí, ktorí zrazu objavili demokraciu, slobodu a nezamestnanosť, zbedačení, vyhnaní z miest, si postavili na úpätiach slovenských hôr a dolín osady ktoré sa vymykajú času a zákonu. Miesta absolútnej beznádeje. Títo Slováci mimo normy, ktorých materinská reč je rómština a nie slovenčina, cudzinci vo svojom vlastnom štáte. Nezamestnanosť, bieda, alkoholizmus, analfabetizmus, totálna absencia hygieny, bez vody, elektriky, bez záchodov, s endemickými chorobami, bez sociálnych orientačných bodov, absencia solidarity, endogamia, kultúrny ústup, absentujúci rodčia… robia z týchto miest beznádeje časované bomby, pripravené explodovať pri prvej príležitosti. V tom prípade sekery lietajú veľmi nízko. Nastúpi amok, ošiaľ boja všetkých proti všetkým. Pred takým tryskom násilia je polícia bezmocná, musia nastúpiť špeciálne komandá, vyhlasuje sa výnimočný stav. „Ak sa nič nespraví, tak to môže takto pokračovať ešte tisíc rokov“, konštatuje Ivan. (*)

To z tohto pohľadu treba oceniť príbeh Kesaj Tchave, tak nepatrný v merítku „rómskej otázky“, ale symbolicky emblematický. A pre každého jedného zúčastneného, je to podstatný rozdiel. Nie je prehnané konštatovať, že víla Kesaj zachránila tieto deti pred všetkým zlým ktorému boli predurčené.

Kesaj Tchave

Súbor a zájazdy, vystúpenia vo francúzskych alebo slovenských osadách, alebo v Olympii, či v Theatre Toursky v Marseille, sú odmenou za dobrovoľné školské úsilie, príležitosť ako spopularizovať rómsku kultúru, príležitosť pre každého jedného byť súčasťou svojej kultúry a byť na ňu hrdý. Pocit sebaúcty. Vedomý.

„Choď so Štefanom do osady, tu máš 20 eu na autobus a vezmi všetkých ktorých môžeš.“ Také je krédo víly. Dnes je skúška. Tentokrát ich je dokopy 35. Všetkých vekových kategórií.

Perska a jej manžel Bábovka, sa vrátili po dlhej absencii, s malou Eliškou v náručí. Má necelý rok. Ona má 18, on 20. Mladá mamička má veľmi pekný hlas. „Je to jediná ktorá vie spievať“, hovorí potichu Ivan. „Na výchovu vynikajúceho hudobníka alebo speváka treba desať rokov, naši starší muzikanti ušli za zárobkom do profesionálnej kapely. Aktuálne sme bez muziky. Bábovka mi s jeho pár slovami angličtiny vysvetľuje, že by bol rád keby jeho dcéra išla žiť do Paríža. Sú tu ešte najmladší, okolo 7 rokov, plní výbušnej energie, spočítať ich je možné len pri nástupe do autobusu, valia sa zo všetkých strán, vzápätí zmiznú, ich pohyb je riadený akousi tajuplnou logikou, vedenou zákonom náhody. Ivan vysvetľuje, že by mohol postaviť aj zostavu z vycibrených spevákov a muzikantov, ale to by musel deviatich z desiatich vylúčiť. Ich cieľom nie je ponúknuť perfektné, bezvadné ale sterilné bezduché cigánske vystúpenie. Ich šou sa volá „Amaro dživipen“, „Náš život“, a hrajú ho ako keby im išlo o život. Asi im aj ide.

Na plné pľúca

Kesaj Tchave spievajú na scéne tak ako v živote, v ich osadách : na plné pľúca, spolu, v polyfónii, alebo každý sám pre seba, tak ako sa to naučili na ulici. Tak aj tancujú, ale s vysokou dávkou virtuozity.

Le nerf de la guerre

CCFD už tri roky jednoznačne podporuje Kesaj Tchave. Bez jeho pomoci by boljarný zájazd 2018 neuskutočniteľný. Za čias gymnázia, mali priestory na skúšky k dispozícii zdarma. Po zrušení gymnázia musia platiť drahé nájomné aby mali kde nacvičovať. Situácia bola tento rok taká kritická, že sa už reálne uvažovalo o ukončení všetkých aktivít.

Paradoxne, zájazd, ktorý mal byť už rozlúčkový, ich nabil energiou a vervou, opäť sú plní sily a odhodlania. Pravdepodobne sa uskutoční ďalší zájazd v 2019. Víly vedia byť aj tvrdohlavé. V 2020, sa uvidí...

Fotografie

Mimo tých, zo scény a zo skúšok, vo Francúzsku a na Slovensku v 2018, sme si predstavili spraviť zborník, pokiaľ možno čo najkompletnejší, z fotiek hudobníkov, spevákov, tanečníkov a tanečníc súboru, u nich doma, v ich životnom prostredí, postaviť tieto fotografie do kontrastu so zábermi fotografov ktorí prešli Kežmarkom od začiatkov celého príbehu. Objavujeme ich obraz zo scény, ale aj z reality ich života. Tieto zábery sú súčasťou reťazca, ktorého spojítkom je Kesaj Tchave.

(*) Od nedávna, subdodávateľské podniky z automobilového priemyslu z okolia Kežmarku robia nábor. Rómovia z okolitých osád ktorých zamestnali, si prestavujú svoje príbytky, chatrče sa menia za domy z kvádrov, obývateľnejšie. Ich životné podmienky sú tým zmenené.

Foto a komentáre Jean Barak