Posledný októbrový utorok postáva neďaleko železničného priecestia vo Veľkej Lomnici hlúčik detí. Vyzerajú modré auto, ktoré pri nich zaparkuje a vystúpi z neho Ivan Akimov. Mladšie deti naloží, starším dá peniaze na vlak a povie im, aby si dávali pozor.

Obec na Spiši patrí medzi 700 slovenských lokalít, v ktorých žije rómska komunita vylúčene od majority. V miestnej osade býva asi 2200 obyvateľov – väčšinou v chatrčiach alebo v unimobunkách, tí šťastnejší v bytovkách a rodinných domoch.

O polhodinu neskôr sa Akimov s deťmi z osady stretne v oranžovej jednopodlažnej budove na okraji Kežmarku. Má dve väčšie miestnosti, ktoré slúžia ako šatňa a skúšobňa, a malú kanceláriu, na dverách ktorej stojí nápis Kesaj Tchave – teda deti dobrej rómskej víly Kesaj.

Umelecký súbor pre rómske deti

„Najlepšie časy už máme za sebou,“ hovorí Akimov o ich umeleckom súbore a hrá pritom na balalajke. Kým si deti vedľa robia tanečnú rozcvičku, on trénuje prstoklad. Na stenách okolo visia desiatky plagátov a fotiek z minulých vystúpení.

Začiatky zoskupenia siahajú do roku 2000. Jeho vznik iniciovala Anna Koptová, ktorá kedysi viedla divadlo Romathan a popri tom organizovala kultúrne podujatia. Prvé choreografie Kesaj Tchave režírovala Akimovova manželka Helena, s ktorou vedú súbor dodnes.

„Roky rokúce sme skúšali každý deň, skúšky trvali aj tri hodiny. Najprv sme boli v bývalom rodičovskom dome a cvičili na obyčajnej nevykúrenej chodbe,“ spomína si Akimov. Vtedy k nim chodievali deti z neďalekej ulice, kde bývali iba Rómovia. „Jedného dňa ich však vysťahovali, tak sme začali voziť deti z osád.“

Hovorí, že do súboru nerobia výber, ale nábor. „Od začiatku bolo našim zámerom, aby mal k skúškam prístup každý a najmä deti, ktoré pochádzajú z ťažkých pomerov. Preto si ich nevyberáme podľa toho, či vedia spievať alebo tancovať.“

Za dve dekády prešlo ich muzikantskými tréningami vyše 500 rómskych detí. Väčšina odvtedy vyrástla a založila si vlastné rodiny. Chlapci zasa automaticky odídu pracovať, len čo dovŕšia 16 rokov.

„Tí tu potom raz sú, inokedy zasa nie sú,“ opisuje Akimov. „Nevieme sa viac oprieť o starú, osvedčenú zostavu, takže už nemáme veľké umelecké ciele.“

Kedysi sa pripravovali na šesťtýždňové zájazdy po Európe. „Dnes mi stačí, keď si deti začnú spievať v aute. Ale vôbec mi to nevadí, ja som rád aj za to.“

„Ideme na plné pecky“

Medzičasom sa členovia súboru obliekli do rómskych krojov, pripravili aparatúru a presunuli sa do skúšobne. Aj tieto steny sú oblepené plagátmi v slovenčine, nemčine či francúzštine, ktoré pripomínajú niekdajšie vystúpenia.

Podchvíľou deti chodia k fotografiám a ukazujú si zážitky z výletov. Akimov vraví, že tretinu skupiny dnes vidí prvýkrát. Nikdy vraj nevie, kto mu pri železničnom priecestí vo Veľkej Lomnici nasadne do auta. Stačia jedny roztrhané topánky a aj ten najväčší talent nepríde.   

Prvý tón udá chlapec, ktorý hrá na debne. Potom sa k nemu pridá Akimov na balalajke a následne celý súbor. Spievajú a tancujú rómske zostavy, ktoré zjavne nacvičovali už veľakrát – tak dobre sú dramaturgicky zladení.

Lídrami skupiny sú tínedžeri, ktorí sú v Kesaj Tchave už dlho a vedia, ako skúšky prebiehajú. Ostatní po nich pokukávajú, aby nevyčnievali z radu a čo najskôr zachytili nové kroky.

Akimov raz sedí, inokedy sa vyberie s balalajkou medzi tancujúcich alebo rytmicky búcha kovovou paličkou o školskú stoličku, z ktorej po každom údere opadávajú piliny. Popri tom burcuje skupinu, aby sa sústredila a neopakovala chyby. Na konci tohto umeleckého drilu prevesí cez plot dve do nitky mokré tričká.

„Priznávam, že sa v tom vyžívam a idem na plné pecky,“ smeje sa neskôr. „Každá skúška musí byť odvedená poctivo.“

Uznanie aj od francúzskej vlády

Keď Akimov hovorí, že Kesaj Tchave dnes nemá veľké umelecké ciele, znamená to aj, že mnohé už dosiahli. Z kežmarských trhov, kde kedysi začínali, sa časom prepracovali na svetoznáme pódiá.

So súborom absolvovali stovky vystúpení doma aj v zahraničí. Navštívili Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko a opakovane Francúzsko. Vystupovali v parížskej koncertnej sále Olympia, na maďarskom festivale Sziget aj v markizáckej show Slovensko hľadá talent.

Podľa Akimova sú jedineční v tom, že nevsádzajú na individuálny výkon ale na súhru skupiny. „U nás ešte funguje ten prapôvodný kolektív, v ktorom záleží na všetkých. Na začiatku som nevedel, či to zaberie, ale ľudí tá komunitná kultúra strhne. Je to nenormálna sila.“

A hoci sú na Slovensku pomerne neznámi, vo svete je Kesaj Tchave pojem. Známy francúzsky kreslič Emmanuel Guibert spravil o súbore komix, zmienka o rómskom umeleckom telese spod Tatier je aj v jednom z francúzsko-slovenských bedekrov.

Akimov v kancelárii ukazuje učebnicu pre mediálnu komunikáciu, z ktorej sa vraj učia žiaci na francúzskych lýceách. Kesaj Tchave spomína ako pozitívny príklad spájania sociálnej práce a kultúry.

Pred siedmymi rokmi Akimov získal vyznamenanie Rytier národného rádu za zásluhy. Francúzska vláda ho ocenila za dlhodobú prácu s deťmi z vylúčených komunít.

Francúzske vzdelanie a ruský pôvod

„Je v tom aj môj osobný príbeh,“ vysvetľuje Akimov, odkiaľ sa u neho berie náklonnosť k rómskej kultúre a ukazuje na čiernobielu fotku starých rodičov. Po revolúcii v roku 1917 emigrovali z cárskeho Ruska a usadili sa na Slovensku.

Keď mal 12 rokov, musel z krajiny, v ktorej vyrastal, utekať aj on. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa jeho rodičia rozhodli, že pred ruskými tankami odídu do Paríža. „Zažil som spanie na zemi a podobné veci. Na vlastnej koži som teda spoznal, aké to je, keď je človek celkom dole,“ vysvetľuje.

Vo Francúzsku žil v ruskej diaspóre a ako 16-ročný sa začal živiť hraním na balalajke. „Mal som tam veľa možností, ako dobre zarobiť a cestovať po svete. Ruská a cigánska muzika tam mala neuveriteľný cveng, bola určená pre elity.“ Dlhé roky teda hrával s ruskými Rómami.

Akimov vraví, že vo Francúzsku sa mal dobre, no chcel sa vrátiť k svojim hudobným koreňom. „Jedného dňa som počul slovenskú ľudovú hudbu a bolo mi jasné, že ak ju chcem pochopiť, musím za ňou ísť. Hoci sa to pre niekoho zvonku môže zdať ako blbosť,“ vysvetľuje.

V roku 1979, keď mnohí ľudia utekali z Východu na Západ, cestoval Akimov späť do Československa. Dva roky strávil na vojne, neskôr robil nosiča v Tatrách, až sa napokon zamestnal v Ukrajinskom národnom divadle – dnes Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

„Ľudia z nich boli hotoví“

Po konci skúšky deti odkladajú kroje do skríň a upratujú priestor, v ktorom nacvičovali. „Mám pôžitok z toho, že ich nechám zametať, aj keď možno zametať netreba,“ smeje sa Akimov. „Myslím si, že je to základná pedagogika, ktorú však doma často nemajú.“

Tieto týždne sa pripravujú na vystúpenie v Poprade začiatkom decembra. Akimov však vraví, že často je umelecký výkon detí pre publikom až druhoradý. 

„Nedávno sme navštívili domov seniorov, bolo nás asi dvadsať. Zrazu som videl, že Samko a Veronika, ktorá vyrastala vo veľmi ťažkých podmienkach, idú od stola k stolu, každému podajú ruku a povedia bonjour,“ opisuje.

„Za tými dôchodcami veľakrát nepríde ani ich rodina, ako je rok dlhý. Tí dvaja čerti za nimi išli spontánne z vlastnej iniciatívy, aby ich s úsmevom pozdravili. Ľudia z nich boli hotoví a malo to oveľa väčšiu silu ako celé naše vystúpenie.“

Podvečer Akimov posadí do auta najmladších a starším dá peniaze na vlak. Keď sa s ním lúčia, pýtajú sa, kedy bude ďalšia skúška.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.