Chudobných Francúzov šokovala bieda v slovenskej osade

Keď viedla divadelný ateliér v parížskej štvrti Belleville preslávenej značným počtom prisťahovalcov, napadlo jej, že založí divadlo a skúsi tak pomôcť problémovým deťom. Jej zverenci dokonca nacvičili hru Cigánka Lorda Stanleyho v slovenčine a prišli s ňou na Slovensko. Okrem Bratislavy vystúpili aj v Prešove, Kežmarku a rómskej osade v obci Rakúsy. Ako sa francúzske deti učili náš jazyk? A čo prežívali pri návšteve skutočnej rómskej osady?

U nás sú Rómovia najpočetnejšia menšina, ale zaujímalo by ma, či ich poznáte aj vo Francúzsku?
Poznáme Cigánov, ktorí žijú najmä na juhu Francúzska a severe Španielska už niekoľko storočí. Ale poznáme aj Rómov, ktorí k nám prišli z východnej Európy, hlavne z Rumunska a Bulharska. Myslím si, že práve o rómskej menšine panuje v spoločnosti veľa predsudkov aj u nás ich často spoločnosť odmieta. Ale mne sa vždy páčila revoltujúca časť ich nátury, ktorá ich núti kočovať.

Takže vo Francúzsku vnímate nejaký rozdiel medzi Rómami a Cigánmi? 
Tých pôvodných Cigánov považujeme viac-menej za integrovaných medzi francúzsku populáciu. Rómovia sú v našej spoločnosti vnímaní hlavne ako problémoví rómski migranti. Sú to ľudia, ktorí prišli z bývalých socialistických krajín, z Balkánu. Prídu do Paríža a na ulici alebo v parku si postavia tábor. Jeden taký bol aj v parížskej štvrti Saint-Denis, ale mesto ho odstránilo. Bol zhmotnením ľudskej mizérie. Rómovia nemajú problém rozložiť sa na ulici pod vašimi bytovkami. Aj keď v konečnom dôsledku ich nie je veľa, máte pocit, že zaplavili celé Francúzsko.

Vo vašom predstavení majú Rómovia veľké tašky, v ktorých si nosia svoj majetok. Myslím si, že to je dosť výstižné. Ešte aj ten typ tašiek je presne taký, ako vídať v skutočnosti.
To nie je náhoda, naozaj to k nim patrí. V minulosti mávali Cigáni koče, v ktorých si niesli celý majetok, ale dnes ho majú v taškách. Nosia si všetko, ešte aj matrace, prikrývky, hrnce... V našom predstavení je tiež moriak, ktorý ťahá loďku, pretože hra nehovorí len o Rómoch, ale aj o ostatných migrantoch a mnohí z nich prichádzajú loďou po mori. Väčšinou sú to chudobní ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc a pochopenie.

Keď ste deťom z vášho súboru povedali, že idete nacvičovať hru o Rómoch, mali predstavu o tom, kto sú to a ako žijú? 
Na začiatku vôbec nie. Netušili, kto sú Rómovia a kládli mi veľa otázok. Napríklad pri scéne, keď sa malý chlapec prehŕňa v odpadkovom koši a okoloidúca žena mu vynadá. Pýtali sa: Prečo sa prehrabáva v koši? Vysvetľovala som im, že si hľadá jedlo. A prečo mu teda nadávajú, keď robí to, čo musí? Prečo býva pod mostom, on je bezdomovec? Bolo pre nich šokujúce, že dieťa ich veku nemá čo jesť a nemá kde bývať. Keby sa to stalo im, štát by sa o nich postaral. Ale o dieťa rómskeho migranta nie. V zime počuli v správach informáciu, že malé rómske dieťa umrelo od zimy. Stalo sa to o dve ulice ďalej. Cieľom hry je, aby si uvedomili realitu okolo seba a snažili sa ju pochopiť, premýšľali o nej. Ja sama som si predtým, ako sme sa do nacvičovania hry pustili, zistila o Rómoch čo najviac informácií.

Ako ste to robili? Chodili ste medzi nich? 
Aj to. Najskôr som sa spojila s organizáciami, ktoré s nimi pracujú. V jednej takej asociácii, ktorá pracuje s migrantmi, som absolvovala stáž. Tiež som si o nich veľa načítala, pretože deti mi kládli naozaj množstvo otázok a musela som im vedieť odpovedať.

Pracujete s deťmi, ktoré sú z problémových štvrtí na predmestí Paríža. Pomáha im divadlo? 
Rozhodne áno. Deťom, ktoré sú zakríknuté, pomáha vystupovanie na verejnosti získať sebavedomie. Naučia sa tiež správne rozprávať, pretože francúzština z predmestia je často poznačená dialektom. Tiež sa učia komunikovať, akceptovať iných. Počúvame sa navzájom, aj keď máme každý inú kultúru, iné náboženstvo. Učia sa riešiť konflikty inak ako hrubou silou alebo nadávkami. Spoznávajú sami seba. Divadlo je poctivé, nedá sa oklamať. Ale je viac spôsobov, ako robiť divadlo a ten náš je špecifický.

V čom? 
Chceme medzi deťmi vytvoriť puto v tom zmysle, že si nebudú ubližovať, šikanovať sa, posmievať. Každý z nich má nejaké problémy, pochádzajú z prostredia, ktoré je samo osebe problémové a okrem divadla ich učíme tiež korektnosti, tolerancii, otvorenosti, pochopeniu. Všetky tieto veci sa im snažíme odovzdať cez hru, ktorú nacvičujú, preto si vyberáme veľmi osobité diela. Ich téma musí deti nútiť premýšľať a my v Tamčrantong! (názov divadla, pozn. red.) veríme, že to, čo sa naučia na scéne, ich ovplyvní aj v každodennom živote. Tie deti nie sú zlé, ale prichádzajú z prostredia, kde je násilie na dennom poriadku a aj vďaka divadlu ich učíme tú zlú energiu presmerovať na niečo iné. Divadlo ich učí dôstojnosti a rešpektu voči sebe samým aj ostatným.

Deti si vyberáte na základe talentu alebo o ten vôbec nejde? 
Nie, nerobíme žiadny talentový výber. Spolupracujeme s učiteľmi a vychovávateľmi, ktorí nám odporučia problémové deti. Buď majú problémy v škole, alebo doma v rodine, alebo sociálne. Ale tiež sa veľa detí hlási samo, keď vidia, že ich kamaráti navštevujú súbor a baví ich to.

Je náročné pracovať s problémovými deťmi? Máte aj nejaké vzdelanie v tejto oblasti? 
Nie sme sociálni pracovníci, ale spolupracujeme aj s nimi. Tamčrantong! vznikol pred 25 rokmi, takže za ten čas sme získali mnoho skúseností. Veľa rodín v štvrtiach, kde sa pohybujeme, nás už pozná a vedia, kto sme, čo robíme. Pretože do týchto oblastí nie je také jednoduché preniknúť.

Bežný Slovák veľmi nemá predstavu o živote v problémových štvrtiach Paríža. Ako to tam vyzerá?
My sme navštívili rómske osady u vás na východe a od nich to má ďaleko. Nie sú to ani ilegálne tábory migrantov bez vody a elektriny, ktoré sú známe z televízie. Sú to normálne štvrte s panelákmi, kde žijú hlavne prisťahovalci a sociálne slabšie vrstvy. Sú to také zanedbanejšie časti Paríža, školám chýbajú financie, učitelia, prostriedky. Samotná realita v školách na predmestiach je bezútešná. Často vyučujú mladí učitelia, ktorí to miesto dostali hneď po škole, ale v týchto náročných podmienkach treba skúsenejších. Mladí vyučujúci mnohokrát končia s depresiami, pretože živelné deti nevedia zvládnuť.

A mimo školy? Aký je život vo štvrti? 
Veľa násilia, strety s políciou, naozaj je to prostredie, kde nie je ľahké vyrastať. Čoraz bežnejšie sú rodiny, kde je iba jeden z rodičov, obvykle matka, ktorá keď má uživiť deti, musí pracovať a nemá čas na nič iné. Rodiny sú také chudobné, že často sú samotné deti nútené nevenovať sa učeniu, ale napríklad opatrovať mladších súrodencov, kým rodičia pracujú. Ale sú medzi nimi rodičia, ktorí bojujú o to, aby ich deti mali vzdelanie a lepšiu budúcnosť.

Vy ste prišli na Slovensko s hrou, ktorú deti z Paríža naštudovali v slovenčine. Ako to dokázali? 
Ten nápad vznikol vďaka súboru z Kežmarku Kesaj Tchave, keď sme sa s nimi stretli vo Francúzsku. Oni prišli k nám, tak sme my chceli prísť k nim. Mali sme prekladateľku Paulínu, ktorá celú hru preložila do slovenčiny a následne to prepísala foneticky, pretože inak by sme to nedokázali rozlúštiť. No a potom sme to nacvičovali a nacvičovali a nacvičovali... S tým nám pomáhala druhá Slovenka Sylvia, ktorá sa s deťmi celú hru naučila naspamäť. Trvalo to niekoľko mesiacov.

Bolo to ťažké? 
Veľmi. Francúzština si je blízka s románskymi jazykmi, tie by sa im určite učili jednoduchšie ako slovanský jazyk. Ale postupne sa im niektoré slová tak páčili, že v nich dokonca spoznávali fragmenty iných jazykov a hlásili mi, že sa im nejaké slovíčko podobá na čínštinu alebo arabčinu. Ale bolo to naozaj veľa práce. Navyše, keď sa konečne naučili text v totálne neznámom jazyku, museli sme mu vrátiť aj zmysel a nastaviť podľa toho gestikuláciu.

Oni vlastne opakovali vety, ktorým však nerozumeli...
Áno. A celkom inak sa hrá, keď viete, čo ten druhý hovorí a viete, že po tejto jeho fráze nasleduje táto vaša fráza, má to nejaký kontext. Vety vo francúzštine si vedia aj trochu prispôsobiť, lenže slovenské frázy sa museli naučiť a už ich nepopliesť. Ale aj na tomto príklade vidieť, že deti sa rýchlo učia. Postupne začali tie vety chápať a keď sme boli v Kežmarku alebo v osade Rakúsy, ľudí zdravili po slovensky a prihovárali sa im vašou rečou.

Ako sa vám páčilo v slovenskej rómskej osade? 
V Rakúsoch sme pod holým nebom zahrali naše predstavenie. Bol to neuveriteľný zážitok. Všetci sa prišli pozrieť, veľa sa smiali. Ale úplne hotoví boli z našich detí čiernej pleti. Niektorí zrejme nikdy predtým nevideli naživo černocha s kučeravými vlasmi, takže sa ich dotýkali a hladkali (smiech). Bolo to nádherné. Mamičky prišli s bábätkami a keď som ich pozdravila, tak sa rozplakali, pretože som biela. Naše deti sú zvyknuté žiť v multikultúrnej spoločnosti, ale mám pocit, že pre slovenských Rómov to bolo niečo nové.

Takže hra o Cigánoch v podaní francúzskych detí sa im páčila? 
Myslím si, že tam boli scény, ktoré ich nesmierne pobavili a hra sa im páčila. Videla som, že na nich téma zapôsobila, pretože predstavenie hovorí o nepochopení kultúrnych rozdielov a pocitoch vylúčenia. Nakoniec sme sa všetci pochytali za pás, vytvorili sme hada a spievajúc a hrajúc sme pretancovali celú dedinu. Atmosféra bola geniálna.

Zaujímalo by ma, čo hovorili deti z parížskeho predmestia na podmienky v osade? 
My sme ich vopred pripravovali na to, že ľudia, ktorých ideme navštíviť, žijú v zložitých podmienkach. Ale aj tak ich pohľad na vychudnuté deti, často špinavé a chabo oblečené prekvapil, pretože na niečo také sa nedá pripraviť slovami. Bolo cítiť chudobu a chradnutie, ktorú poznáme z utečeneckých táborov. Ale v osade tiež bolo cítiť veľké srdce, ktoré majú Rómovia.

Nebáli sa vaši zverenci? 
Musím povedať, že naše deti sa vôbec nebránili kontaktu s Rómami. Mala som pocit, že vďaka predstaveniu akoby Rómov poznali. Sú to predsa tie osoby, ktoré v hre bránia. Ivan Akimov (ruský rodák, ktorý vedie v Kežmarku rómsky súbor Kesaj Tchave, pozn. red.) pripravil aj ľudí v osade na našu návštevu, pretože asi by sme tam nemohli len tak prísť a očakávať srdečné prijatie. Práve vďaka nemu bolo stretnutie na jednej aj druhej strane veľmi priateľské. Bolo to veľmi, veľmi, veľmi emotívne, naozaj silný zážitok. Bolo to zábavné, dojemné, ale tiež dokonale bláznivé.

Spomínali ste, že divadlo Tamérantong! vediete už 25 rokov. Vychovali ste za ten čas aj profesionálneho herca? 
Áno, sú medzi mojimi zverencami aj herci, absolventi konzervatória. Ale veľa z nich sa od herectva presunie skôr k technickým profesiám – sú z nich režiséri, osvetľovači, scénografovia, dokonca niektorí sa venujú aj kostymérstvu. Ale tiež sa mnohí rozhodli pracovať s deťmi z problémových oblastí, pretože zažili na vlastnej koži, ako im to pomohlo. Ja osobne im vždy hovorím, že nie je dôležité, aby sa stali hercami, pretože byť hercom je veľmi náročné. Dôležité je, aby v živote robili to, čo ich baví, aby vo svojej práci videli zmysel.

Čo vlastne znamená názov vášho súboru Tamčrantong!?
Je to slovná hračka. V skutočnosti je to zlepenec slov: Ta mčre en tongs (v preklade Tvoja matka v žabkách, pozn. red.). Je to taký nevinný posmešok, keď zaneprázdnené mamy vybehnú z domu v šľapkách a decká to komentujú. Ale keď to hovoria mladí zo štvrte, tak to spoja do jedného slova tamčrantong. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď sme zakladali súbor, sa nám to zdalo veľmi vtipné a deti sa dodnes na tom smejú.

Christine Pellicane (55)
Študovala v Lyone sociológiu a históriu, ale vždy túžila byť herečka. Odišla študovať do Paríža, kde raz viedla divadelný ateliér v štvrti Belleville. V roku 1992 založila divadelný súbor Tamčrantong!, ktorý dnes pôsobí aj vo štvrtiach Mantes-La-Jolie a Saint-Denis. Súbor prijíma problémové deti od štyroch do šestnástich rokov, od jeho založenia mal vyše 2 100 členov. Je financovaný prostredníctvom verejných zbierok, dokonca aj cesta na Slovensko bola hradená prostredníctvom vyzbieraných peňazí.

Rómovia vo Francúzsku
Podľa údajov zo septembra 2017 je vo Francúzsku zhruba 15- až 20-tisíc rómskych migrantov. Väčšina z nich do krajiny prišla z Rumunska a Bulharska, ktoré sa stali členmi Európskej únie v roku 2007. Francúzsko voči obyvateľom týchto krajín uplatnilo po vstupe prechodné opatrenia a pracovať mohli prísť len niektoré profesie, ktorých bolo v krajine nedostatok. Napriek tomu to mnohých neodradilo a s vidinou lepšej ekonomickej situácie prišli, pracovali aj bývali načierno. Prezident Nicolas Sarkozy bol však známy svojou tvrdou politikou voči migrantom a bulharských a rumunských Rómov po tom, ako ich prichytili pracovať bez povolenia, posielal domov. V podobnej politike pokračoval aj prezident François Hollande až do roku 2014, keď sa prechodné obdobie skončilo. Odvtedy môžu Rómovia z nových členských krajín pracovať vo Francúzsku bez povolenia. V roku 2016 mestské samosprávy odstránili 76 nelegálnych rómskych táborov a 10-tisíc Rómov muselo opustiť svoje provizórne príbytky, čo znamená, že zhruba dvaja z troch rómskych migrantov sa ocitli „bez strechy nad hlavou“, nech bola táto strecha akokoľvek nevyhovujúca.

Obec Rakúsy
Nachádza sa pod Tatrami neďaleko Kežmarku. V obci má trvalý pobyt  2 980 ľudí, z toho je etnických Rómov 2 370, teda takmer 80 percent. Podľa starostu obce Bystríka Václava má osada dobré občianske vybavenie: „Nachádza sa tu vodovod, osvetlenie, kanalizácia, rekonštruované bytové domy, budova základnej a materskej školy, zberný dvor, centrum voľného času, komunitné centrum, cintorín, výdaj pošty či služby detskej lekárky,“ uvádza v liste adresovanom splnomocnencovi vlády pre rómske komunity Ábelovi Ravaszovi.

Autor: Katarína Abeille