Aven savore
Projekt Aven savore je podrobne zdokumentovaný vo viacerých rubrikách našej stránky :
Zaradiť ho do rubriky "Naše úspechy" sme sa rozhodli po absolvovaní rezidencie v júli 2017. Jej súčasťou boli aj tri predstavenia Aven savore v Eply a v Erigny (predmestia širokého parížskeho juhu). Jedno predstavenie pre obyvateľov hotela pre migrantov a dva krát sme vystupovali pre bulharských a rumunských rómskych migrantov v ich táboriskách, z toho jedno malo byť na druhý deň zrovnané so zemou.
Okolnosti a podmienky týchto produkcií boli špecifické. A preto hodnotíme výsledok ako jednoznačný úspech, ktorý sme ani nečakali.
Na rezidenciu sme odchádzali na poslednú chvíľu, v zmenšenej zostave. Dievčatá jednoducho a proste nemohli byť súčasťou tohto mini zájazdu nielen preto, že Helena len deň pred odchodom opustila nemocnicu a nebola spôsobilá dlhej cesty, ale najmä kvôli tomu, že v poslednom čase, a to sú už pomaly dva roky, nemáme žiadne nové kádre, priveľmi nás zamestnávajú školské povinnosti, a neostáva už dosť času na bežnú súborovú agendu, t.j. aj nábor nových členov. Ostáva len staré jadro, a v plnej fáze puberty, dievčatá sú čoraz ťažšie zvládnutejšie čo sa týka základných postupov - dohody na odchod na zájazd, napr. Nakoniec vždy idú, sú strašne rady že išli, ale je to kríž ich dostať do autobusu.
Ani teraz tomu nebolo inak, v Rakúsoch stále letel hit že sa treba starať o starú babku, a už sme nemali energiu a ani prostriedky aby sme sa púšťali do nekonečných vyjednávačiek... Stráne zas nebolo možné skontaktovať, do poslednej minúty boli neprístupné, nedalo sa s nimi spojiť ani po telefóne, ani cez internet. Tak sme sa rozhodli ísť len v chlapčenskej zostave.
Výzva to bola aj po stránke organizačnej, ale Štefan aj Tomáš sa výborne zhostili úlohy kuchárov, a aj ostatní sa držali. Matej mal síce občas menšie záchvaty pubertálneho vzdoru, ale nič takého čo by mohlo ohroziť celý projekt.
Lenže hlavný problém spočíval v niečom inom. Ćo tam budeme robiť po stránke umeleckej, čím sa budeme prezentovať?
Veď budeme vystupovať pred rómskym publikom, a to býva vždy najnáročnejšie. Všetky dievčatá z Intermédes, ktoré už boli zabehané, a na ktorých sa dalo stavať, ako Gabriela, Karmen, staršie stážistky... boli už mimo. Rómky pod čepcom, a stážistky po stáži. Chlapci, ako Januts a jeho bratia, alebo Mekleš, v nedohladne, v Rumunsku, atď.
K dispozícii bolo len zopár dievčat, vonkoncom nie výkonných, ani po vokálnej a ani po pohybovej stránke nie spôsobilých sa decentne prezentovať na verejnosti. Čo s tým?
Mali sme dva dni na skúšky. Hneď čo sme prišli, priamo po ceste, po vyše 30 hodín trmácania vlakom a autobusom sme sa pustili do toho. Ale bolo to skôr zo zotrvačnosti, aby sme ich nesklamali, nedalo sa dúfať v taký krátky čas na nejaké podstatné zmeny a pokroky.
Napriek tomu mali predstavenia v teréne jednoznačý úspech. Publikum bolo nadšené, a aj my sme boli spokojní s našim výkonom. Chlapci riadne zabrali, ale čo je naprekvapivejšie, to je, že dievčatá (francúzsky, rumunky, afričanky) sa dokázali v tak krátkom časovom horizonte vtesnať do nášho kolektívu, sžiť sa s našim spôsobom práce, stotožniť sa s našou filozofiou scény.
Veď sa nejednalo len o nacvičenie nejakého spoločného tančeka, ako to býva zvykom na rôznych medzinárodných festivaloch, kde všetci veselo nôtia a krepčia pod jednu medzinárodnú multikultúrnu nôtu. Nie, v tomto prípade bolo treba sa zhostiť prezentácie celého programu, v duchu rómskej kultúry, podať výkon ktorý osloví aj naslovovzatých odborníkov z táborov, priamo v ich táboroch... Bolo treba ísť na plno, naozaj, interpretovať, dať zo seba všetko. A hlavne nie sa hrať na rómov, alebo na niečo iné, proste bolo treba byť sám sebou... a to je vlastne to najťažšie. K tomu treba odhodlanie, správne vedenie, a najmä úrpimnosť, nefaľšovanosť. Čisté srdce a zdravého ducha. ...ale tu už trocha nadsadzujeme (ale len troška...).
Bol to taký menší zázrak. Niečo, čo by mohlo byť na prvý pohľad trápne, alebo komické, veď aj tak by sa dali chápať výkony nie-rómov pred rómami, to niečo vonkoncom nebolo trápne, ani komické, ale plné citu a energie, plné ľudskosti a umenia, ktoré títo ľudia dokázali odovzdať ďalším ľuďom. O to viac je to cennejšie, že celá záležitosť bola prezentovaná na okraji sveta, vlastne už za jeho hranicami, v zemi nikoho, v ilegálnom priestore prekérnych táborov a slumov, kde nič nie večné ani dané, kde nič netrvá, tak ako v jednom z tých táborov, ktorý mal byť zrovnaný so zemou o dva dni.
Tu sa na nič nehraje. A vonkoncom neáleží na tom kto je kto, róm, či ne-róm. Jedná sa len o to, ísť do toho, alebo nie.
My sme do toho išli. Hlavou proti múru.
Ako vždy. Ako už pred pár rokmi, pred tými istými ľuďmi, len niekde inde, na inom mieste odsúdenom na zánik.
A tí ľudia nás teraz čakali. Nesklamali sme ich.
To je náš úspech...
Umelecké intervencie v prostredí osád, squatov a táborísk majú oveľa väčší rozmer ako len púhe predvádzanie sa s pekným programčekom pred jedným milým publikom. Je to predovšetkým sociálna a kultúrna väzba na ľudí ktorí žijú v špecifických podmienkach, sú exkludovaní z majority, majú svoj vlastný mikrokosmos, so svojimi pravidlami a prioritami. Medzi tie sa určite nezaraďuje kultúrne vyžitie ani sociálna komunikácia.
Prečo vlastne chodiť do takéhoto prostredia, aký to má význam?
Túto otázku si kladieme od samých počiatkov našich "terénnych" aktivít.
Odpoveď ani zďaleka nie je jednoznačná, extrém v ktorom sa pohybujeme, zákonite vyvoláva otázky a pochynosti o zmysluplnosti nášho konania, najmä v nás samých.
Čas je najlepším liekom... v tomto prípade liekom na naše pochybnosti.
Za tie roky pôsobenia v teréne, na Slovensku to je takmer dvadsať rokov a vo Francúzsku desať, máme pred sebou, ako na dlani, osudy, príbehy ľudí ktorých sme stretli, s ktorými sme sa dali do reči, do styku, do pohybu. Väčšinou sa jednalo o deti, z ktorých sú už teraz dospelí, mladí ľudia.
Niektorí sa stali súčasťou nášho súboru, boli s nami na mnohých podujatiach, zájazdoch, na Slovensku. Naučili sa komunikovať, nielen jednou, všetkým zrozumiteľnou rómštinou, ale hlavne komunikovať spoločensky, ľudsky, s kýmkoľvek, aj s rómami, t.j. nie len s rómami zo svojej úzkej komunity, ale aj s tými ostatnými, s "tými inými..", a tiež, samozrejme, komunikovať a žiť s ne-rómami. Komunikovať, to znamená žiť. Žiť v pokoji a mieri, v súlade so svojou kultúrou, svojou identitou, bez toho že by ten spôsob života sebe vlastným bol v konfrontácii alebo protiklade "tým ostatným", či sa to už majority týka, alebo rómov z iných komunít. A, keďže sa prezentujeme kultúrou, identitárnou kultúrou, tak je tu nóvum, konštatovanie, že tá kultúra, vlastná identita, je pre ostatných prínosom, niečim cenným, vzácnym, čo si okolitý svet váži a po čom túži.
Preťala sa, alebo aspoň narušila, po generácie súvislá reťaz vylúčenia, odstupu, odmeranosti, ostychu, nepoznania, zaznávania, neraz aj nenávisti...
Otvorili sa oči. Jednych, aj druhých.
Pootvorili sa srdcia.
Aven savore.
