Dopis priateľom

Prichádzame, žiaľ, nie s najlepšou správou. Gymnázium sme zatvorili. Stalo sa tak nedávno, koncom októbra požiadala Anna Koptová, zriaďovateľka (Helenina sestra), o vyradenie našej školy zo siete škôl. A tak sa aj stalo. Tomuto rozhodnutiu predchádzala kontrola Štátnej inšpekcie, ktorá konštatovala mnohé nedostatky, od chýbajúcich umývadiel v triedach, cez neexistujúcu telocvičňu, laboratóriá, po katastrofálny stav administrácie a veľmi biedu úroveň žiakov.  

Rozhodnutie o samozatvorení skrslo hneď ako bolo jasné že inšpekcia môže len konštatovať reálny stav školy a žiakov, ale najmä po tom ako sme si uvedomili, že pri troche snahy by sme mohli byť aj obvinení z nekalých praktík, zavádzania, nebodaj sprenevery. Áno, prižmúrili sme oči pri prímačkách (inak by tu nikto nebol), áno, štipendium dostali aj tí ktorí si ho nie vždy svojim prospechom zaslúžili (hlad, bieda).

Bolo by nespravodlivé obviňovať inšpekciu so zaujatosti. Aj im je to ľúto, tak isto ako aj tam vyššie... Nie je to najlepší „signál“ pre medzinárodnú verejnosť, že polovička rómskeho školstva na Slovensku je zas v háji... (ostáva už len gymnázium v Kremnici). Ale my sa tým nijako nechválime, ani o tom nikde nehovoríme, nenariekame. A, prosím, nech aj táto správa zostane dôverná.

Tento Damoklov meč nám visel nad hlavou sústavne, od samých počiatkov. V prostredí v ktorom sa pohybujeme, je proste nie predstaviteľné byť v súlade so všetkými predpismi, nariadeniami, smernicami... Prostredie sa proste vymyká z rámca všeobecných pravidiel, od slušného správania počnúc, cez tečúcu vodu, alebo materinský jazyk, atď... Nehovoríme či to je dobré, alebo nie, len konštatujeme, že to je tak, a podľa toho konáme. Takže nám bolo hneď spočiatku jasné že raz to takto nejako dopadne.

Je zaujímavé, ako silno sa žiaci stotožnili so školou. Veľmi ťažko sa im odchádzalo inde, o stupeň nižšie. A všetci, spontánne konštatovali, že príčinou vzniknutej situácie, sú len oni, Rómovia. Mali proste chodiť viac do školy. Ako bieli. Nie ako Rómovia. Na tom nenesie vinu nikto iný. Neboli tu žiadni skíni, ani kotlebovci, ani fašisti, ani nikto iný. Len Rómovia, len oni sami si to takto zavarili.

Aj keď by sa o tom dalo dosť polemizovať (je tu ešte spústa, pomerne dosť objektívnych príčin), táto sebaanalýza zo strany našich žiakov sa mi javí ako náš najväčší pedagogický a výchovný úspech -  preťatie nekonečnej šnúry obviňovania iných - objektívny pohľad na seba, na svojich.

Veľmi silnou náplasťou na túto ranu je fakt, že vlani nám zmaturovalo 16 z našich. 6 na výbornú, 3 na veľmi dobre. Aj to bola jedna z príčin spomínanej inšpekcie. Prekročili sme celonárodný priemer, a to bolo podozrivé. Našťastie, už aj na maturách bola inšpekcia, a v tomto prípade mohla len odobriť priebeh skúšok. Ale zase treba priznať, že ten maturitný ročník bol výnimočný. Zhodou mnohých okolností, samozrejme, aj nemalého úsilia, sa tento husársky kúsok podaril. Žiaľ, nemôžeme z toho vyvodzovať nejaké pravidlo, aj toto bolo v rámci našej „cigánskej“ logiky, nie všetko sa dá predvídať... okrem budúcnosti v krištáľovej guli a výsledkov  volieb.

Čo už. Dnes ideme na zájazd. Niekde v okolí Paríža budeme robiť to, čo robíme doma – vyháňať zlých duchov zlej nálady, a učiť decká povedať dobrý deň a ďakujem. Možno sa raz stanú jadrovými fyzikmi... Budeme to robiť s černochmi, s moslimami, s rumunmi. Veď aj oni sú naši... Tu máme zase na krku večný problém priestorov, zase nie je kde sa uchýliť. Tak túto noc budeme spať v autobuse.

Vrelá vďaka, že ste tieto roky stáli pri nás. Ďakujeme za dôveru, povzbudenie a za pomoc.   

Ivan a Helena

Kežmarok, 14. 11. 2017