Púť Čiernej Sáry
Je množstvo "svetových", "najväčších", "celosvetových", "jedinečných", atď., "naj" udalostí, ktoré hýbu rómskym svetom. Festivalmi počnúc, politickými reprezentáciami končiac... Proste u Rómov to je tak, že všetko musí byť najväčšie, najdrahšie, zlato sa musí blyšťať a peniaze sa musia sypať (aj keď nie je neraz čo do hrnca...)...
Ale naozaj, je len jedna najväčšia, celosvetová rómska púť, a to je púť Svätej Sáry v Saintes Maries de la Mer, na juhu Francúzska. S Helenou sme sa jej už raz zúčastnili, pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď sme sprevádzali čerstvo založený Romathan po jeho prvej zahraničnej ceste do Francúzska. Zanechalo to v nás nezabudnuteľné zážitky, a je normálne že sme túto udalosť chceli zažiť ešte raz, aj s Kesaj Tchave. Táto príležitosť sa naskytla pri tohtoročnom zájazde na juh Francúzska, ktorý zázračne presne korešpondoval s termínom púte. Naši poriadatelia z Marseille nám ochotne vyšli v ústrety, a upravili program tak, aby sme sa vo štvrtok 24 mája mohli uvoľniť, a odskočiť si necelú stovku km do Saintes Marie de la Mer, a zúčastniť sa tejto nezvyčajnej, mimoriadnej rómskej púti, najstaršej a najznámejšej na svete...
Podujatie to bolo pútavé, koloristé, miestami priam extravagantné, tak ako sa na najväčšiu rómskú púť na svete patrí. Slnko hralo prím, máj už mal všetky atribúty horúceho júla, tak niet div že nielen my, ale aj ostatní spolupútníci všetkých možných národností a zo všetkých možných kútov sveta, neváhali, a v predstihu, pred sochami svätíc, skákali do vody aby sa trocha ovlažili. Všade panovala príjemná, uvoľnená nálada, dlhé chvíle čakania sa krátili spevom a tancom, taká milá turistická idylka... Ktorá ale bola spestrená prítomnosťou mnohých všelijakých živlov, vreckárov, ktorí neroboli najmenšie rozdiely v rase ani v pôvode, a každého, kto čo len trocha svojou nedbalosťou alebo zníženou ostražitosťou poskytoval príležitosť, okamžite spracovali a obrali hoc aj o to posledné. Polícia bdela, mala oči všade, a aj nás upozornili aby sme si dávali pozor na ruksaky zavesené na chrbte, šikovná ruka zlodeja môže veľmi promptne vniknúť do tašky tak aby to nikto nezbadal, a už je človek o nejaké to euro ľahší. Ale tu, ako keby zázrakom, veď čo by bolo prirodzenejšie ako nejaký zázrak na takom zázračnom mieste, sme sa zrazu stali z obetí zlodejov, zlodejmi. Teda aspoň v očiach miestnej polície. Stačilo na to len pár okamihov, keď som na chvíľu opustil našu partiu aby som išiel vyhliadnúť vhodné miesto na pláži, kde by sa dalo najlepšie sledovať príchod a vstup sôch Svätej Sáry do mora. Len čo som sa vzdialil, oblkúčili našu partiu žandári, zrejme nás už dlhšie sledovali, a so samopalmi namierenými priamo na nás, nás izolovali od ostatných. Išli na isto, boli presvedčení že majú v rukách partiu zlodejov, prichytených pri čine. Našim nebolo všetko jedno, ale našťastie zachovali kľud, Helena síce penila, že čo je to za nehoráznosť, aká hanba pred ostatnými turistami, ale neopovážila sa najako vehementne protestovať. Jean, ktorý nás sprevádzal, a pokúšal sa ohradiť, bol zo strany žandárov označený za "slniečkára" a nikto sa s ním nebavil. Našťastie bola s nami aj Antoinette, naša miestna sprievodkyňa, čiperná korzičanka, ktorá, hoci aj v pokročilejšiom dôchodcovskom veku, statočne s nami znášala nevšedné zážitky všedného dňa rómskej púte Svätej Sáry. Žandári, samozrejme, nemohli vedieť že Antoinette je s nami. Naopak, boli presvedčení že Antoinette je našou obeťou a že ju už už ideme obrať o peňaženku. Jeden zo žandárov podišiel ku nej a vraví : Madame, pozor, choďte ďalej, neostávajte tu, je to nebezpečné", zatiaľ čo zvyšok hliadky stále obkľúčoval našu zostavu. Antoinette, ktorá si nič z toho nevšimla, sa len nechápavo pýtala : O aké nebezpečenstvo ide, čo sa deje?. Žandár jej vraví : Čo nevidíte, týto mladí sa vás chystajú okradnúť, dajte si pozor na vašu kabelku!". A Antoinette, plná svojej korzickej vervy : "Ale veď to sú moji mladí, ja ich tu sprevádzam, sme tu na púti, sú to moji miláčikovia...!" Chudák žandár, išiel z nôh spadnúť, takúto odpoveď vonkoncom nečakal. Pokrútil len neveriacky hlavou, a zamrmlal niečo ako : "Prepáčte, to je už profesionálna deformácia...".
Keď k tomu pridáme včerajšiu vehementnú kontrolu na diaľnici, keď náš autobus prečesalo celé protiteroristické komando, tiež v presvedčení že naďabili na tridsať migrantov, tak si vonkoncom nemôžeme sťažovať na nezáujem zo strany miestnych ochrancov zákona. Ale žiaľ, tak ako aj včera, tak aj dnes, neboli sme, ako sa hovorí, jediní na placi... Včera tesne pred nami zadržali v tiráku pred našim autobusom osem migrantov, a dnes už nachytali viacerých vreckárov s rukou priamo v kabelke. Migranti boli z Afriky, ale vreckári boli Rómovia, kto vie odkiaľ, z Rumunska či z Bulharska, alebo domáci... To je v podstate jedno. Isté je len to, že tým trpia všetci, tak hor sa do školy, nech je viac žandárov či policajtov, aj rómskych, aby dozerali aby tých vreckárov bolo čo najmenej, aj rómskych...