Viaduc
Vystúpenie pre mentálne a motoricky postihnutých pacientov v ústave Viaduc v Chambaron rozhodne nepatrilo k tým ľahším. Nikdy nie je samozrejmé hrať pred takým špecifickým publikom, pred ťažko chorými, trpiacimi, v bolestiach, pre niektorých už na konci životnej púte.
Ale občas nás osud zavedie aj na takéto miesta, do nemocníc alebo hospicov, ústavov pre ťažko postihnutých, tak ako to bolo vo Viaducu.
Pacienti nás už čakali v hojnom počte na dvore ústavu. Improvizované hľadisko bolo plné netrpezlivých divákov… Diváci boli na vozíčkoch, na prenosných posteliach, iní sa zase voľne pohybovali kade tade, samozrejme aj tam kde sme mali o chvíľu vystupovať, na našom scénickom priestore, a zjavne sa im vonkoncom tento priestor nechcelo opustiť. Neostávalo nám nič iné, len brať veci také aké sú, a našich milých svojráznych divákov promptne zakomponovať do nášho predstavenia. Čo sme aj, naprosto prirodzene, ako keby sa nič nedialo, urobili.
Len čo sme začali ladiť nástroje, už aj začali všetci tancovať, vlastne sme začali naše predstavenie od konca, t.j. od momentu keď zvyčajne pri konci nášej produkcie pozývame divákov na parket, do tanca. Teraz to bolo hneď na úvod, a postupne, bez akéjkoľvek tranzície sme nadviazali na náš klasický program, stále s určitou časťou obecenstva s nami na scéne, „zmena programu vyhradená..“
Až keď sme prešli na „Rozprávku“, tak sa nám podarilo našich nových kolegov posadiť, ale len na chvíľu, hneď po Rozprávke zase všetci vtrhli na scénu, zjavne sa jej nevedeli nabažiť…
Veď ako by aj nie. Na ich rozjasnených tvárach bolo badať že útrapy ich všedného života pominuli, už nebolo reči o handicape alebo postihnutí, všetci si boli rovní, v jednom veľkom kolese tancovali čo im ruky a nohy stačili, nevadilo že tie ruky a nohy boli poskrúcané a duše ubolené… Terapia. Terapia tancom, úsmevom, a najmä srdcom. Žiadny odstup alebo ostych. Naši úplne prirodzene, bez najmenšieho odstupu či ostychu vzali pacientov medzi seba, rozdali im trocha svojej radosti z toho momentu práve prítomného, z ktorého sa tak osobitne vedia tešiť práve Rómovia. Pacienti už neboli pacientmi, ani rómovia cigánmi, ale bola to jedna, jednoliata masa, ktorá sa bavila, v tento moment, krátky a pominuteľný, prežívala ho ako keby to mal byť ten posledný a po ňom už nič…
Vlastne nič zvláštneho, vystúpenie ako ktorékoľvek iné. Ale s inými divákmi, a v tom je práve to jedinečné. Naturel a radosť s akou naši predviedli svoje vystúpenie v tak špecifickom kontexte, ma nabáda zaradiť toto vystúpenie medzi naše „Úspechy“. Úspech nie len po stránke umeleckej, ale najmä po stránke ľudskej. Štedrosť duše, milosrdenstvo bez akejkoľvk pretvárky ani nátlaku, ozajstný krok ku svojmu blížnemu, podanie pomocnej ruky tomu ktorý ju práve najviac potrebuje. To všetko sa dalo vyčítať na rozjasnených tvárach divákov, v ich iskriacich očiach, kde bolo zretelne napísané, že aspoň na chvíľu, už nie sú pacientmi...
m.jpg)
Vystúpenie vo Viaducu bolo uskutočnené v réžii Festivalu de Gannat, ktorého sme sa zúčastnili v rámci projektu Slovenská rómska kultúra na medzinárodnom festivale, podporeným dotáciou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín
Príbeh je zdokumentovaný na Fotogalérii vo francúzskej verzii :