Zasadanie vlády

23 októbra 2019 sa uskutočnilo výjazdové zasadanie vlády SR v Kežmarku. Jedno z mnohých, poriadaných v regiónoch, v Kežmarku už tretie. Komplet ministerská zostava, ochranka,  polícia miestna, regionálna, štátna, privítací protokol, médiá, proste všetko čo k tomu partí. Rutina výjazdových zasadaní ktoré už patria do štandardu politického kalendára všedných dní našej politickej garnitúry. Vlastne jedinou výnimkou v týchto zabehaných koľajách sme boli my. Zvyčajne kultúrnu kulisu podobným podujatiam tvoria miestne folklórne súbory, Kežmarok má tiež svoju zásobu náležitých zoskupení, ktoré priam na profesionálnej úrovni zabezpečujú takéto a obdobné podujatia, čo je rok dlhý, ba priam čo sa desaťročia striedajú v nemennej zotrvačnosti zabehaných postupov. A tu zrazu takáto zmena. Prvý krát, za dvadsať rokov svojej existencie, je súbor Kesaj Tchave pozvaný reprezentovať na najvyššej miestnej úrovni pred tými najvyššími reprezentatnmi nášho štátu. Vlastne, aby sme nezávadzali, už sme raz reprezentovali, keď bol na návšteve regiónu indický veľvyslanec,  niekedy dávno, v čase našich začiatkov, a odvtedy nič... Až teraz.
Akcia prebehla v dvoch etapách. Najprv vo vstupnom vestibule Kasky (miestne kultúrne stredisko), kde zasadali ministri a starostovia okolitých miest a obcí. Tu sme vytancovali kežmarského primátora, Jána Ferenčáka a ministra pre inovatívne technológie, Rašiho. Tento počin mal, samozrejme, nesmierny úspech u reprezentantov všetkých druhov médií, foťáky cvakali, kamery filmovali, správy už na obed reflektovali túto mimoriadnu udalosť zo sveta tanca a regionálnej politiky. 
Následne sme sa presunuli pred SOŠ Garbiarska, kde sa mali stretnúť všetci ministri a spolu zasadať ako sa patrí. Lenže páni ministri prichádzali každý osve, a všetok ten príchod vládnej garnitúry, pod drobnohľadom médií, za asistencie mierne protestujúcich oblastných restituentov, ktorí s pankartami nad hlavami využívali nevšednú príležitosť aby zviditeľnili svoje požiadavky, trval dobrú hodinu a pol. V nie práve ideálnom počasí, bolo hmlisto sychravo, slnko sa zanovite skrývalo za oblakmi, a neostávalo nám nič iné len ako sa hudbou zohriať a pookriať, a tiež trocha zohriať a pookriať našich vzácných hostí. 
Tak sa aj stalo. Hrali sme a spievali v kuse hodinu a pol, bez prestávok, variujúc v dynamike podľa práve prebiehajúcej udalosti, privítacieho príhovoru pre každého jedného ministra. Toto všetko pod taktovkou Viery Štupákovej, ktorá, ako šedá eminencia kežmarského protokolu, zabezpečovala hladký a bezproblémový priebeh celej udalosti. 
Každému z príchodzích, sme sa, v rámci našich kompetencií snažili uhádnúť tú pravú. Ministerke školstava, p. Lubyovej sa ušlo O poštáris s textom "Učiť sa mi nechce...", minister dopravy mal nárok na "Motoris, motoris..." nuž a pre premiéra, Petra Pelegríniho sme dali "Slovensko, Kežmarok, Lomnica, Ihľany, všade sú len samí Cigáni..." na melódiu z West Side Story, Amerika. K tomu zopár čapašov, a bolo po všetkom. Ešte sme si zgustli na Ábelovi Ravazsovi, splnomocnencovi pre rómské komunity, ktorého vyzvŕtali hneď všetky tri naše tanečnice. Telky mali sviatok...
Všetko prebehlo hladko a bezbolestne. Naša priam vojenská disciplína urobila svoje, spontánnosť a nadšenie boli pod prísnou kontrolou našich dlhodobých návykov zo scény a zo zájazdov, autentika sa mohla prejaviť v svojom najlepšom svetle, nekonfliktná, otvorená, ako stvorená pre bezbolestné idylické spolunažívanie. Hodina a pol spontánneho, ale kontrolovaného, nadšeného spevu a tanca, za každého počasia, pre každého diváka, pre všetky médiá, celú koalíciu... A opozícia, tej sa môže ujsť nabudúce. Ja nič, ja muzikant...