2016

Máj 2016. Prvé stretnutie s Tamerantong. "Virtuálne" sa poznáme už dávno. Vieme o sebe z facebooku, z internetu, viacerí z našich spoločných známych sa pokúšali dohodnúť, alebo skôr "narafičiť" stretnutie, ale nikdy sa to nepodarilo, nebola k tomu príležitosť, ani čas. Našťastie, to k čomu malo prísť, nakoniec prišlo. S Laurentom, z Intermedes, sme mali naplánované stretnutie, 3 dňovú "rýchlovku", začiatkom mája, počas ktorej sme chceli uviesť po prvý krát na scénu novú skupinu Aven Savore, ktorú sme spoločne iniciovali a rozbehli v Chilly Mazarin. Pri tejto príležitosti mali byť odohrané 2 vystúpenia, jedno v Savigny a druhé v Igny. Navrhli sme Tamerantong, nech sa prídu na nás pozrieť, a aj si niečo spoločne vyskúšať, aby sme sa lepšie spoznali.
Tak sa aj stalo. Tamerantongovci nasadli do autobusu a začiatkom poobedia prišli za nami do Igny. My sme tam už boli, spolu aj s Aven Savore, dokopy nás bola už dobrá päťdesiatka. Všetko bolo fajn, ok, akurát ja som bol v takmer v anafylaktickom šoku keď som objavil priestory a scénu na ktorej sme mali účinkovať. Sála bola veľkosti miniatúrnej dedinskej kultúrnej sály, ako hovoria francúzi, salle du quartier, scéna, malý pľacík asi 5 x 3, a ešte k tomu, z nepochopiteľných dôvodov, inštalovaná na 2 úrovniach, čo vytváralo priam báječné, ideálne podmienky na úraz, nehovoriac o tom, že to bolo vonkoncom nie spôsobilé na akúkoľvek skupinovú produkciu, akurát tak by sa tu  mohlo producírovať nejaké menšie hudbné zoskupenie.
My, čo sme zvyknutí účinkovať naozaj kde-kade, by sme tu mali problémy a museli by sme si dávať sakramentský pozor aby sme nepopadali a nedolámali si hnáty, nieto ešte Aven Savore, ktorí ešte nikdy ani na scéne nestáli. A do toho sa k nám pridružilo ešte vyše dvadsať členov Tamerantong, vo veku od 6 do 16 rokov. Čo s tým?!
Laurent, ako všetci naozajstní militanti, nemajúci žiadne skúsenosti s umeleckým svetom, si ani v najmenšom neuvedomoval vážnosť, ba priam kritičnosť extrémne rizikovej situácie, našim to bolo šuviks,  len ja sám som bol zúfalý, nazlostený, a úplne bezmocný nad položením v akom sme sa ocitli. Samozrejme, za normálnych okolností by bolo normálne nemysliteľné čokoľvek podniknúť za daných podmienok. 
Nič nie je, nebolo, a ani nebude normálne. S nami. A s tými ktorí sa ku nám pritrafia. Tak to je. Amen. Priznávam sa, mal so čo robiť aby som potlačil amok ktorý vo mne vrel. Kypel som zlosťou. Ale nutíchajúce nadšenie, radosť a odhodlanie všetkých naokolo, a boli ta najmä deti, nedávali najmenší priestor na nejaké osobné prejavy mojej momentálne narušenej vnútornej rovnováhy a hlbokého  rozhorčenia. Samozrejme, bolo treba konať, všetci sme prišli z rôznych koncov sveta aby sme zažili niečo príjemné a pozitívne, a nie na to, aby sme sa lamentovali nad nejakými nevhodnými podmienkami alebo stiestnenými priestormi. Už len to by tak chýbalo...
Našťastie, počasie nám prialo, krásne májové, ako tá naša bryndza... Tak v prvej etape, sme mohli všetkých nasmerovať do vonkajších priestorov, na menšiu zelenú lúčku za kulturákom, kde sa rozbehol improvizovaný piknik, a najmä totálna, medzikontinentálna, svetová, celoplanetárna... diskotéka. Treba upresniť, že Intermedes majú zo sebou, ako vždy, okrem mladých a detí najrôznejšiej provinencie, Rumunov, Rómov, Francúzov, Afričanov, Moslimov, Aziatov..., aj stály kontingent afrických migrantov, t.j. africké mamky a mamičky, s početným potomstvom, na krku, na rukách, na chrbte, všade okolo, takže tanečný parket, betónová plocha za kulturákom, bola naozaj pestrá, pestrofarebná, rôznorodá, a najmä, nesmierne dynamická, aj samotný betón sa vlnil spolu s tanečníkmi.
Dobre, prvá etapa je za nami, čo teraz? Aven savore je tu na to aby malo svoj prvý zážitok zo scény, Tamerantong sú celí šťastní že sú konečne s nami, už takmer 4 roky hrajú divadelnú hru La Tsigane du Lord Stanley, majú zmapovanú rómsku problematiku, a sú celí uveličení že konečne majú pred sebou naozajstných Rómov, s ktorými by sa radi pozhovárali, majú pripravenú kopu otázok, a Xine, ich vedúca, sa ma neustále pýta kedy si všetci sadneme spolu a vytvoríme diskusný kruh hodný toho mena a najmä nesmiernej zvedavosti a očakávania našich mladých hostí.
Hm... Poznám diskusné schopnosti a rečnícke vlohy našich. Tie sú nulové. Aspoň za takýchto podmienok. A tiež veľmi dobre viem aký je priepastný rozdiel medzi základnými pojmami bežných francúzov a bežných rómov. To neznamená že niečo také ako spoločný dialóg a výmena skúseností a názorov nie je možné, akurát že to treba rozumne pripraviť, monitorovať, a kočírovať, a na to nebola, ani v najmenšom, tá vhodná chvíľa.
Xine ma stále ťahá za rukáv, poďme sa už všetci zhovárať, ja jej nato, no dobre, tak poďme, a ťahám všetkých, celú tu kosmopolitnú, multikultúrnu bandu, do tých stiestnených priestorov, nad ktoými zúfam a plačem, ale iné nemám. Vnútri, ako vždy keď je poruke nejaká zástrčka na varhany, už prúdi totálna rómska diskotéka, naši to majú jasné, načo zbytočné reči keď sa dá tancovať a spievať, ja to dobre viem tiež, tak milých Tamerantongov, ktorí si myslia že idú na interetnický medzinárodný multikulti pokec, okamžite, bez slova, bez najmenšieho objasnenia o čo ide, hneď ako vkročia, vtiahneme do víru tanca, rómov je predsa len prevaha, nálada je super, nie je čo riešiť, ani priestory ani pokecy, tancuje sa na Pavlovce, Dášu, Lomnicu a Kesaj, a vec je vyriešená. 
Samozrejme, podomné situácie máme už dávno zmáknuté. Je to naša druhá nátura. Úplna neviazanosť, spontánnosť, ale zároveň všetko pod kontrolou, vieme čo robíme, vieme kam ideme. Dávame nesmierneho bacha na blbú scénu a jej schodíky, tam majú prístup len kesaj a hudba, ostatných šikovne monitorujeme dole, pod scénou. Vlastne celá sála sa stáva scénickym priestorom, všetci, Intermedes, Tamerantong, a aj všetci diváci a organizátori, sa stávajú zrazu súčasťou jedného veľkého improvizovaného šou, aké ešte nikdy nezažili. Normálka, veď scenár a réžia sa práve píšu, tvoria, a realizujú v priamom prenose. 
Všetci majú, a oprávnene, dojem že to je totálny blázninec, nespútaná cigánska živelnosť, čo je pravda, ale zároveň uplatňujeme rôzne tanečné bloky, ktoré už máme nacvičené, vyskúšané na rôznych scénach a s rôznymi publikami. Vlastne na tejto forme "spontannej" produkcie, pracujeme už dávno. Roky. Je to naša špecialita. Živelnosť a zároveň precíznosť, spontánnosť a zároveň disciplína. A to podstatné, stále zachovať pôžitok, nespútanú radosť z tanca, a spevu, zo zábavy ktorá práve prebieha, a vedieť sa s tým všetkým podeliť s divákmi, ktorých neodolateľne vťahujeme do deja a diania na scéne, nech je už tá scéna akákoľvek, hoci ako poschodová zápalková krabička, ako v tomto prípade.  
Výsledok je viac ako stopercentný. Nirvana. Celosvetová :) Podarí sa nám vytvoriť priestor aby nám aj Tamerantong predviedli niečo zo svojho kumštu. Zahrajú nám kaskadérsku scénu z bitky medzi dedinčanmi a rómami. Naši sú v šoku. Nad majstrovstvom týchto detvákov ktorých si pred chvíľou podávali v tanci a zrazu sa z nich vykľuli priam fenomenálni herci. Profíci. Veľmi dobrá to lekcia skromnosti a dobroprajnosti.
Takto to akosi pokračovalo celé poobedie. Vkomponovali sme do toho aj mega kuskus prevšetkých, uvarený na mieste, miestnymi maročankami, a Tamerantong odchádzali za šera, sprevádzaní non stop muzikou a tancom až do autobusu. Tak ako to býva u cigánov. U tých pravých... (Takéto prirovnanie nikdy nepoužívam, lebo je to volovina. Ak sa o tom zmieňujem teraz, je to preto že všetky deti sú tie pravé, a nosia v sebe pravdu, tú ľudskú...)
Tamerantong mali krásny zážitok. Z toho ozajstného, pravého, nefalšovaného, rómskeho... tanca, hudby, spevu, svetonázoru jedného krásneho májového dňa, podareného, lebo nepršalo, dalo sa hrať, bolo kde tancovať, v zápalkovej škatulke, a pokecáme si na budúce...    
 
Vidéo, vers la 54 minute :