Slovensko má talent
KESAJ ČHAVE
DETI DOBREJ VÍLY KESAJ
V televíznej šou Slovensko má talent mali možnosť vidieť diváci aj vystúpenie súboru Deti Kesaj (Kesaj čhave), v ktorom fungujú deti z rómskych osád z okolia Kežmarku. Detský folklórny rómsky súbor patrí medzi najlepšie súbory svojho druhu na Slovensku. Za osem rokov existencie precestoval celú Európu, v súčasnosti sa práve vďaka súťaži Slovensko má talent chcú viac zviditeľniť aj na Slovensku... Súbor Kesaj čhave skutočne skúša, kde sa dá. V súbore tancujú a spievajú deti a mládež a v súčasnosti už aj dospelí zo sociálne slabších rodín. Ako Akimov porozprával, skúšali už v starom hangári na družstve, v telocvični, v rómskych osadách pod holým nebom. Napokon ostali v chodbe rodinného domu bez kúrenia, len s čiastočne zakrytým stropom, čo sú absolútne nevyhovujúce priestory pre 50 členov súboru. Napriek tomu oslňujú publikum Európy a svojim divákom prinášajú kus naturálnej rómskej kultúry.
„Netúžime po nejakej mediálnej sláve, a ani zviditeľnenie za každú cenu nám nechýba. Kdeže nejaké milióny, sme realisti a vieme, na čo máme a na čo nie, ale jednoducho naša každodenná realita je, že nemáme kde skúšať, kde sa stretávať, kde cvičiť, kde pracovať. Preto akákoľvek možnosť, hoci len krátkodobá, môcť niekde normálne stráviť pár hodín a venovať sa svojej vášni, je pre nás vítaná. Takže ten prvotný záujem pre nás bol hlavne mať strechu nad hlavou, hoci len počas tých kastingov, ktoré prebiehali. Je to tak, žiaľ, že každý deň je pre nás výzva, ako a hlavne kde sústrediť všetky tie deti, ktoré sa chcú zúčastniť skúšok. My im však môžeme ponúknuť len nevyhovujúce provizórium, ktoré máme k dispozícii v Kežmarku alebo priestory pod holým nebom v osadách,“ umelecký vedúci súboru Deti Kesaj (Kesaj čhave) Ivan Akimov
Kesaj čhave v šou Slovensko má talent nie sú kvôli sláve, ale najmä pre možnosť aspoň načas normálne skúšať
V televíznej šou Slovensko má talent mali možnosť vidieť diváci aj vystúpenie súboru Deti Kesaj (Kesaj čhave), v ktorom fungujú deti z rómskych osád z okolia Kežmarku. Detský folklórny rómsky súbor patrí medzi najlepšie súbory svojho druhu na Slovensku. Za osem rokov existencie precestoval celú Európu, v súčasnosti sa práve vďaka súťaži Slovensko má talent chcú viac zviditeľniť aj na Slovensku, aj keď pre mnohých už Kesaj čhave nie sú až takým neznámym pojmom. Ako vnímajú rómske deti celú súťaž, priblížil pre Rómsku tlačovú agentúru (RPA) umelecký vedúci súboru Deti Kesaj (Kesaj čhave) Ivan Akimov.
„V tejto reality show je pre nás realita úplne iná. I keď to neznamená, že by deti zo súboru nevnímali televízne reality, skôr naopak. V tom sú ako všetci ich vrstovníci, sledujú a stotožňujú sa s tým, čo vidia na obrazovke, aj keď je to viac ako na míle vzdialené od ich každodenného života,“ konštatoval Akimov. Pri rozhodovaní, či ísť, alebo neísť do tohto projektu, nakoniec podľa Akimova zavážila čisto prozaická skutočnosť. „Netúžime po nejakej mediálnej sláve, a ani zviditeľnenie za každú cenu nám nechýba. Kdeže nejaké milióny, sme realisti a vieme, na čo máme a na čo nie, ale jednoducho naša každodenná realita je, že nemáme kde skúšať, kde sa stretávať, kde cvičiť, kde pracovať. Preto akákoľvek možnosť, hoci len krátkodobá, môcť niekde normálne stráviť pár hodín a venovať sa svojej vášni, je pre nás vítaná. Takže ten prvotný záujem pre nás bol hlavne mať strechu nad hlavou, hoci len počas tých kastingov, ktoré prebiehali. Je to tak, žiaľ, že každý deň je pre nás výzva, ako a hlavne kde sústrediť všetky tie deti, ktoré sa chcú zúčastniť skúšok. My im však môžeme ponúknuť len nevyhovujúce provizórium, ktoré máme k dispozícii v Kežmarku alebo priestory pod holým nebom v osadách,“ vysvetlil Akimov. Súbor Kesaj Čhave skutočne skúša, kde sa dá. V súbore tancujú a spievajú deti a mládež a v súčasnosti už aj dospelí zo sociálne slabších rodín. Ako Akimov porozprával, skúšali už v starom hangári na družstve, v telocvični, v rómskych osadách pod holým nebom. Napokon ostali v chodbe rodinného domu bez kúrenia, len s čiastočne zakrytým stropom, čo sú absolútne nevyhovujúce priestory pre 50 členov súboru. Napriek tomu oslňujú publikum Európy a svojim divákom prinášajú kus naturálnej rómskej kultúry. Aj keď umelecký vedúci súboru Akimov veľa od účasti v Slovensko má talent neočakával, bol prístupom realizátorov projektu príjemne prekvapený. „Po prvých skúsenostiach, ktoré máme s projektom, môžeme hovoriť len o pozitívach. V prvom rade je to seriózny prístup a konanie zo strany našich partnerov z Markízy. Zároveň, aspoň v tomto štádiu súťaže, panuje na kastingoch zaujímavá, tvorivá atmosféra, keď majú deti možnosť vidieť množstvo najrozmanitejších talentov aj ‚tiežtalentov‘ alebo pseudotalentov, a môžu si samy vytvoriť obraz o zákulisí popredného mediálneho podujatia, ktorým Slovensko má talent nesporne je. Ale stále sme len v začiatkoch. Naďalej sme však realisti a máme triezvy pohľad na vec. Výzvy nášho bežného života sú iné a talent týchto detí zďaleka nekvitne len v nejakom speve či tanci, ktorého majú Rómovia neúrekom, ale predovšetkým v každodennom boji s nepriazňou osudu, ktorej treba čeliť. Pre mňa je tu istý moment, ktorý som nečakal, i keď je to podstata tohto podujatia, a to je chvíľa, keď súťažiaci stoja pred porotou, pred známymi, ale pre nich nie dôverne známymi tvárami, a tí, nezaujato, nekompromisne a tvrdo, ako to káže život, rozhodujú o ich výkone. Banalita, ale v prípade niektorých ‚pubertiakov‘ z nášho súboru, ktorým už akosi tá sláva mierne občas stúpa do hlavy, je to pre mňa nesmierne vítaná pedagogická pomôcka. Teraz sa ukáže, kto ako na sebe pracoval,“ vyhlásil Akimov. Kesaj Čhave sa v súčasnosti pripravujú na zájazd do Francúzska, kde by mali odcestovať začiatkom novembra 2008. „Máme naplánovanú sériu koncertov v Paríži a v Bretónsku. Opäť je tu však veľmi náročné rozhodovanie, koho vziať na zájazd a koho nie. Každý jednotlivec znamená finančné náklady, ktoré si v plnej miere hradíme sami. A všetko je pre nás také drahé. Ako povedať niekomu nie, keď vieme, čo všetko pre tie deti taký zájazd znamená. Ale aj tu musíme hľadieť, rovnako ako v šou Slovensko má talent, najmä na osobné zásluhy každého člena, i keď sa vždy snažíme dať šancu čo najväčšiemu počtu účinkujúcich, a aj tých menej výkonných sa snažíme nenechať bokom. Našťastie, tých ponúk je stále dosť. Na jar budúceho roka by sme zas mali cestovať do Francúzska, v máji do Dánska, a v princípe celé leto budeme tiež na cestách,“ uzavrel umelecký vedúci Akimov.
Kežmarok 14. októbra (RPA)
DOBRÁ VÍLA
NA OKRAJ VYSTÚPENIA KESAJ ČHAVE
Dívala som sa dnes večer trochu na ,,Slovensko má talent” na Markíze kvôli niekoľkým číslam programu, okrem iného aj kvôli rómskemu folklórnemu súboru Kesaj Čhave. Cigáni na Spiši patria k tým najchudobnejším a sociálno-kultúrne najzaostalejším a podmienky v osadách, v ktorých títo ľudia žijú, sú naozaj stredoveké. Kto nevidel, neuverí. Niekoľko takých osád je aj tu u nás, na Gemeri, ktorý so Spišom susedí. Patrí k nim aj tá, o ktorej som písala články v rubrike Miro dživipen. Keďže viem, aké sú tam pomery, patrí vedúcemu súboru Ivanovi Akimovovi a členom súboru môj naozaj hlboký obdiv za to, čo v tých ťažkých podmienkach doteraz dokázali. Je to skutočne niečo veľmi výnimočné a dúfam, že si to po Paríži, ktorý vraj navštívili so svojím programom minulý týždeň, konečne všimne aj niekto na Slovensku. Možno k tomu prispeje spomenutá komerčná markizácka reality show. Ak nás televízne stanice zahlcujú lacnými produktami masovej kultúry a zábavného priemyslu, nech to má aj nejaké pozitívne vedľajšie účinky.
Kedysi platil tichý zákaz podporovať rozvoj osobitej rómskej kultúry, pretože sa razila koncepcia kultúrnej integrácie Rómov, ktorá mala byť skôr ich asimiláciou s majoritnou spoločnosťou v duchu sociálno-inžinierskych projektov utopického ,,vedeckého komunizmu”. Národnostná otázka, ako vieme, bola v Sovietskom zväze a v jeho socialistickom ,,koncentračnom tábore” cieľavedome a plánovito vyriešená , ako je zrejmé z ďalšieho vývoja nielen po rozpade ZSSR, ale aj napr. po rozpade Československa. U nás na Slovensku si maďarskí a slovenskí ,,národniari” nevedia jeden druhého vynachváliť. A Cigáni v osadách sem – tam spomínajú akúsi ,,občanskú vojnu”, ktorej vzorom by mali byť hladové demonštrácie a rabovanie obchodov, ku ktorým došlo onehdy v Rimavskej Sobote. Ich kultúra nikoho nezaujíma, platí aj naďalej akási tichá dohoda, že sa nič podporovať nebude, pretože ,,zdegenerovaní” Rómovia už vlastne žiadnu osobitú kultúru nemajú. Demonštratívne sa podporí akurát pár ojedinelých a nesystémových kultúrnych počinov rómskej politickej špičky na zalepenie očí ,,demokratickej verejnosti”, ale tam, kde žijú ozajstní Cigáni, do gemerských alebo spišských osád, sa žiadna adresná pomoc nadšencom podobným I. Akimovovi nedostane.
Už za tamtých čias sa našlo niekoľko ľudí, ktorí kašľali na stranou a vládou nalinkovanú stratégiu ,,riešenia cigánskej otázky” a riadili sa zdravým sedliackym rozumom. V našom bývalom okrese napríklad Okresné osvetové stredisko poriadalo pravidelne ,,Večer cigánskeho folklóru” za účasti podobných folklórnych skupín ako je Kesaj Čhave. Zúčastnila som sa toho podujatia vtedy pracovne a bolo to nevýslovne krásny zážitok, na ktorý spomínam aj po toľkých rokoch. Tiekli mi po celý čas sledovania programu na javisku slzy ako hrachy. Pretože tá pravá, živá cigánska hudba, spev a tanec naozaj vychádza zo srdca a každý kto ešte má srdce, ju cíti priamo tam. Kto ten rytmus necíti, nemôže tancovať cigánsky čardáš a nezažije ten povznášajúci pocit, keď sa do žíl s vriacou krvou vleje ozajstná, čistá radosť zo života.
Nikto nepočúval ojedinelé hlasy, že jediný spôsob, ako v osadách podchytiť mládež, podnecovať jej chuť učiť sa, poznávať nové veci, je podporovať v nej to, k čomu má bytostne blízko. Využiť jej prirodzené vlohy, na tie sa najprv sústrediť a popri nich sa potom začnú rozvíjať aj ďalšie schopnosti. Nikoho to nezaujímalo. Pohodlnejšie bolo pravidelné formálne vyhodnocovanie plnenia ,,Koncepcie”.
A tým deťom aby pomáhala dobrá víla Kesaj!
30.11.2008 23:31 - MIRO DŽIVIPEN
Hneď po našom návrate z Francúzska nás čakalo živé vysielanie v v polofinále úžesnej reality show Televízie Markíza – Slovensko má talent! Naozajstné show na americký spôsob s nevídanou celonárodnou sledovanosťou! Všetko to začalo niekedy v júli. Rôzne umelecké agentúry nás viackrát kontaktovali, ale nikdy sme nesúhlasili, nechceli sme sa dať napospas krvilačným médiám, ktoré vedia byť v takýchto prípadoch bezcitné... Až keď sa s nami osobne spojila riaditeľka programov a spolu sme si sadli na kávu v Bratislave, tak sme nakoniec súhlasili. Sľúbili nám dodržať určitú decentnosť, nevyžívať sa v pochybnom smieškovaní o Rómoch a nenarušovať našu intimitu. Toto všetko bolo následne dodržané a rešpektované. Našťastie. Ináč by Helena, ktorá bola zanovite proti, ukázala čoho je schopná… Ďalším argumentom pre bola v tom čase veľmi nepriaznivá situácia v ktorej sme sa vtedy nachádzali – naše skúšky boli seriózne skompromitované, takmer znemožnené, v dôsledku nepriaznivého vývoja medziľudských vzťahov s našim priamym okolím, atď. Ale, keď sme to poriadne rozobrali, podstatné bolo, že sa vyskytla jedinečná príležitosť ako ukázať svetu našu prácu a motivovať našich mladých. Bolo mi jasné, že v takýchto programoch bude zaručene aj sekvencia so zábermi z rodinného prostredia, z domácnosti, a dúfal som že sa naskytne príležitosť ukázať podmienky v akých žijú tieto deti. Čo sa aj potom potvrdilo. Po prvom kastingu v Košiciach koncom júla a po druhom v polovici septembra sme postúpili až do polofinále. Produkcia vzala na vedomie že sme boli na jesennom zájazde a naprogramovala naše živé vysielanie až po našom návrate z Francúzska. Čo nebolo na škodu, lebo tým pádom me mohli disponovať kolektívom ktorý bol vo švungu celých uplynulých 20 dní. Vrátili sme sa v sobotu, a presne týždeň potom sme boli v Bratislave, v priamom prenose. V polofinále nás bolo desať súťažiacich – sólisti, ale aj skupiny. Našlo sa trocha zo všetkého. Majstri bojových umení, akrobatický rock, hudobníci, akrobati, kúzelník, žonglér s futbalovou loptou, a dokonca aj chlapček ktorý vygrgával celé slová a získal si tým celonárodnú slávu… Ale, všetci prešli cez sito, poniektorí mali jednoznačne medzinárodnú profesionálnu úroveň - 3 krát majstrom sveta v karate, 15 krát majstrami Európy v rocku, atď. Už len sa dostať medzi tento elitný výber bolo pre nás veľkým úspechom. Naša skupina polofinalistov bola považovaná za najsilnejšiu zo všetkých súťažiacich v tomto show. Prišli sme takmer v tej istej zostave v akej sme boli na zájazde, plus dvaja malí a dvaja veľkí. Helena ma zaprisahávala aby som sa neobjavil na obrazovke, ale to naozaj nebolo možné, napriek mojej zúfalej úprimnej snahe, som sa nijako nemohol schovať pred kamerami. Najväčšia sranda bola pri natáčaní famóznych rodinných záberov. Filmovalo sa jedného odpoludnia v septembri, malý filmový štáb prikvitol do osady vo Veľkej Lomnici, za patričnej davovej psychózy, a nech som sa ako snažil byť diskrétny a nenápadný, ako jediný biely medzi takmer tisíckou rómskych detí vo vytržení, som nijako nemohol uniknúť kamerám, ako som sľúbil Helene. Helena sa stále bojí, že médiá budú nevľúdne a neznáša keď sa ukazuje tá najbiednejšia stránka rómskeho sveta, ktorú, treba priznať, médiá obzvlášť obľubujú. Ale v tomto prípade bola reportáž majstrovsky poskladaná. Len jednoducho a proste ukázala celému národu, že tie roztomilé deťúrence ktoré tak pekne spievali a tancovali v nádherných krojoch, žijú v podmienkach Stredoveku. A o to mi presne išlo!
Dva dni skúšok v televíznom štúdiu predchádzali priamemu prenosu z nedeľňajšieho večera. Všetok ten čas, strávený v kulisách so všetkými účinkujúcimi, našimi konkurentmi, bol plý príjemných chvíľ vzájomnej komunikácie a spoznávania, tak ako sme na to zvyknutí v zahraničí, ale tu, na Slovensku, to bolo niečo nezvyčajné, bol som v nemom úžase, pozitívnom, že sa naši slovesnkí spoluobčania tak exempláre správajú. Naši, s Matejom na čele, boli takí ako vždy, bezprostrední zoči-voči našim najväčším národným hviezdam, spokojní sami so sebou a kypriac komunikatívnou radosťou zo života. Ale prvá skúška bola hrozná. Neraz to tak býva. Slabá sústredenosť, chýbal adrenalín živého vysielania, režisér bol v pomykove pred našim biednym výkonom. Veru, bolo toho sakramentsky veľa čo naprávať. Ani minútu nazmar! Hneď sme sa pustili do zúrivého skúšania, priamo na uzučkej chodbe hotela, dlho do noci, všetci už odpadávajú od únavy, až vrátnik hotela nám nariadi prestať. Všetko je prebraté a do detailu upravené. Každý musí presne vedieť čo má kde a kedy robiť. Na sekundu presne. A pri tom si ponechať ten správny šmrnc, prirodzený, cigánsky. Na toto máme naslovovzatého odborníka – Mateja. Predvídať jeho reakcie v danom okamihu je nad ľudské možnosti, tak radšej sa pokúšame si predstaviť viacero alternatív aby sme boli pripravení na všetko. Na druhý deň, to isté. Skúška na pľaci. Už je to lepšie. Hneď z ráno som išiel kúpiť dvoje nohavice a topánky pre Mateja a jeho brata, tie čo mali na sebe boli v úbohom stave. Poobede, pri generálke v kostýmoch Matej zrazu vidí že má nové nohavice a topánky, prvá krát vo svojom živote! Je v siedmom nebi. S neuveriteľnou energiou vtrhne na scénu a všetkých položí na lopatky. Televízny štáb je hotový!
Teraz ešte treba zopakovať túto eufóriu večer v priamom prenose. Vydržať až do desiatej večer v uzavretom priestore, a to po celom dni práce včera a dnes. Večer sme v super forme. Všetci sú vo vytržení zo súťaže. Ide o veľa. Výherca zhrabne 3 milióny korún, čo je približne 100 000 euro. To by bolo… ale treba mať chladnú hlavu, je veľmi malá pravdepodobnosť že by sme sa dostali až tam. V hre sú rôzne záujmy, a produkcia musí držať svoje záväzky voči vedeniu. A, objektívne, výherca je určený sms-kami divákov, a či to je pravda a či nie, nemyslím si že by naša skupina bola schopná uchopiť hlavnú výhru. Ale dostať sa až do tohto štádia súťaže bolo viac než úctihodné.
Všetci sú vo vytržení, nebadať najmenší znak únavy. Malí, veľkí, všetci sú plne sústredení a chcú vydať to najlepšie zo seba. Akoby nie! Veď celá krajina bude sledovať ten priamy prenos a nikdo sa nebude môcť za nikým schovať, všetci prejdú veľkou skúškou pred 70% národnou sledovanosťou.
Na túto príležitosť sme postavili špeciálny program. Keďže tesne pred našou produkciou bude vysielaná krátka reportáž z rodinného prostredia detí, ktorá bezprostredne ukáže v akých podmienkach reálne žijú, v osadách, úvod sme nastavili tak, aby prekvapil, ako to nikto nečakal v súvislosti so realistickými zábermi ktoré práve prebehli – začiatok bude s klasikou, úryvkom zo symfonickej básne Šeherazáda od Rimského-Korzakova, poukazujúc tak na orientálnu, hinduistickú stránku Rómov, a tiež na rozprávkovú príbuznosť s Tisíc a jednou nocí alebo našou vílou Kesaj… Choreografiu sa nám podarilo zladiť len krátko pred súťažou. Manuela deň pred tým ochorela, Andrejka ju v tom momente nahradí. Sólo tancuje Janka, tesne pred vstupom na scénu ešte dotiahneme nejaké vylepšenia. Všetko klape. Naviažeme s To sara, súčasnou rómskou piesňou, ktorá hovorí o ich živote, putovaním za prácou. Kvôli nedostatku času ju skracujeme na polovičku a nadväzujeme na Adelko, s ukážkovými čapašmi. Na poslednú chvíľu ešte upravujeme tempá, ktoré boli už neudržateľné. Všetky detaily sedia, a prichádza finálne prekvapenie – po závere Matej vybehne dopredu, pred porotu, zakýve na Stana a ešte hodí jeden frajerský čapaš na super záver. Apoteóza. Úžasný, krásny úspech. Všetci sme veľmi spokojní, všetci sme dali do toho všetko. Nikto nezlyhal. Spravili sme všetko čo sme mohli. Reakcie poroty sú jednoznačné a pozitívne. Osobnosti ktoré ju zastávajú ohodnocujú individuálne naše kvality, a cítime že je to úrpimné. Po nás idú ešte štyria súťažiaci a prichádza chvíľa konečného rozhodnutia. Stopne sa odpočet SMS a oznamuje sa výsledok. Vraj počty sú veľmi tesné. Porota neohlásila presné čísla hlasujúcich (čo navádza na spochybnenie finálneho výsledku…), vyhlasujú len dvoch ktorí postupujú do finále. Nie sme medzi nimi. Držíme sa dôstojne. Aj keď sme sa nechali strhnúť súťažou, sme dobrí hráči a odchádzame zo scény so vztýčenou hlavou a s úsmevom. V zákulisí tak isto. Všetci sú spokojní že mohli vydať zo seba všetko, gratulujeme si navzájom, život pokračuje. Balíme kufre a smer Kežmarok, kam dochádzame o 4 ráno.
Následovné dni sú euforické, víťazné. Gratulácie prichádzajú zo všetkých strán. A to je čo povedať, lebo v rómskom prostredí sa hovorí priamo čo si kto myslí, najmä ak to je negatívne. Ale tu je všetko pozitívne. Jednohlasne, Rómovia, ako aj nie-Rómovia, všetci nás uznávajú a vyjadrujú svoje uznanie. Čo sa týka oficiality, tiež sme dosiahli svoje. Nikto už nebude môcť povedať že v osadách nie je nič dobré. Aj táto mládež je schopná sa zmobilizovať, investovať sa, a napriek katastrofálnym podmienkam v ktorých žijú môžu dokázať úžasné veci a priniesť pohodu a šťastie mnohým divákom. My sme to vedeli už dávno, odkedy sa predvádzame na medzinárodných scénach. A teraz sme to ukázali aj Slovensku. Slovensko má talent. Aj u Rómov, aj v osadách! Teraz sa to už vie aj u nás, na Slovensku. Zbytočne hovoriť že keď sa vrátim na druhý deň do osady po deti na skúšku, nechýba veľa a by mi prevrátili auto, tak veľké a hmatateľné je nadšenie, všetci by sa chceli vtesnať dnu a ísť na skúšku. Autobus by nestačil, nieto jedno malé auto. Zase sa skúša, ešte väčšmi o dušu ako doposiaľ. Kto by sa nechcel podeliť o šťastie byť hrdým na to že je Rómom pred celým svetom! Riadna zmena oproti tomu čo bolo pred tým, a tak je to dobre, naše úsilie nevyšlo nazmar. Aj keď už na konci síl, skúšame ďalej.
Máme pred sebou ešte jedno vystúpenie pre školu v Kubachoch (osada Pod Lesom, bez vody, elektriky, bez prístupovej cesty…). Uskutočníme ho na nasledovný týždeň. Všetko prebieha veľmi dobre. Krásne prijatie. Tak ako v telke, Číňanka, Stela, sú nadšené sa môžu ukázať pred svojimi v tom najlepšom svetle. Ponúkame to isté aj vo Veľkej Lomnici. Riaditeľ nás ráči prijať, uisťujeme ho že v žiadnom prípade nebudeme nič pýtať za naše vystúpenie, ani len pohár vody, napokon súhlasí s našim vystúpením, čo všetci naši ktorí sem chodia do školy prijímajú s nadšením. Svojou návštevou nás v Kežmarku prekvapí splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity, Anina Botošová, ktorá osobne intervenuje u primátora aby nám zabezpečil priestory na skúšky. Prisľúbi financie a priestory keď sa budú riešiť bývalé kasárne sovietskych vojsk, teraz opustené. Kto vie…? Riaditeľ Markízi nám volá osobne aby sa spýtal či môže dasť náš kontakt veľkej nadácii ktorá by nás chcela podporiť. Ogrovia súhlasia s našou participáciou na ich Zénite 8 apríla. Rozprávka sa stáva skutočnosťou? Nie. Stále nemáme kde skúšať, je nám zima, osady sú plné blata, a bude treba ísť až do parížskeho Zénitu aby sme sa ocitli v mieste kde sa dá hrať a tancovať...