Víla Kesaj
SLEPÁ ŠNÚRKARKA
Voľne prerozprávaný originál rozprávky o Víle Kesaj od J. Húževku
Kedysi dávno žila jedna rómska rodina. Otec, matka a dcéra. Dcéra sa volala Darja. Darja bola veselá mladá dievčina, ktorá sa o nič nestarala. Otec aj matka ju zavše napomínali, aby dbala na to i ono, lebo sa o ňu báli. Jedného dňa sa Darja spýtala, čo by sa jej stalo, keby sa pozrela do blesku. Otec ju varoval. Do blesku nikdy neslobodno pozerať, lebo svetlo blesku je tak mocné, že jeho žiara človeka oslepí. Čo sa nemalo stať, stalo sa! Darja nedbala na príkaz a varovanie otca. Pozrela sa do obrovského blesku... a... skutočne oslepla. Stratila zrak. Bolo to veru banovania, ľutovania a horekovania! No pomoci nebolo. Zúfalá bola Darja a zúfalí boli rodičia. Stala sa z nej nešťastná, uslzená, zlostná a srdcom kyslá a uzavretá dievčina. Veselosť mysle a srdca bola preč.
Otec v bezradnosti a zúfalstve prosí o pomoc:
„Kesaj, ty dobrá rómska víla, ty naša víla drahá, povedz mi, povedz, čo máme robiť, ako jej môžeme pomôcť?“
„Urob jej krosienka a nauč ju robiť šnúrky, stuhy, stužky do vlasov. Vaša dcéra sa musí naučiť byť užitočná. Musí sa naučiť pracovať. Práca šľachtí srdce človeka, lebo sám tvorí a zato dostáva protihodnotu, plácu. A pláca ho robí šťastným a zodpovedným voči iným a voči sebe.“
Nuž a otec celý natešený, poslúchol múdru radu, urobil krosienka a veruže naučil Darju pracovať na krosienkach. Z neveselej, zachmúrenej, večne mrzutej slepej dievčiny sa stala šťastná, opäť radostná deva, ktorá tak vedela tkať, že sa všetci z osady, ba i z iných osád, prichádzali sa na ňu pozrieť, lebo chýr išiel o nej do sveta. „Slepá,“ vraveli „a predsa také nádherne sfarbené šnúrky a stužky robí.“ Niektoré dievčatá jej aj závideli, keď im povedala, že ona sa nemusí starať o farby, lebo farby poznajú jej prsty a predovšetkým srdce, z ktorého kúsok votkáva do šnúrok, stužiek. A bola šťastná, veselá a pri práci opäť spievala tak ako predtým, keď tancovala bezstarostne na lúke s kamarátkami. Teraz však pracovala a spievala od radosti, že pracovala. Aj odmenu za to dostávala a tak mohla pomôcť i rodičom.
Jedného dňa prišla do domu jedna žena. Doniesla obrovské klbko a povedala:
„Dopočula som sa o tebe milá Darja. Ba, videla som stužky, ktoré si urobila dievčatám do vlasov, ale aj popruhy, ktoré si utkala pre mužov pracujúcich na poliach. Pekná, ba čo viac, krásna práca. Preto som prišla, aby aj mne si urobila stužku.“
„Dobre, urobím a rada vám urobím.“ Povedala Darja. Ale máte priveľa vlákien na jednu stužku.“
„Viem! Táto stužka bude musieť byť dlhá. Predlhá. Pracuj s vláknom dovtedy, kým sa neminie. Za sedem dní si prídem po stužku.“
Za sedem dní prišiel mladý šuhaj k Darji a povedal, že ho posiela jeho Pani. Prevzal stužku a povedal Darji, že po odmenu si musí prísť sama.
„Ale ja nevidím, som slepá,“ odvetila Darja.
„Kto také krásne veci robí, slepý nie je.“ Odvetil šuhaj. „Ale, keď si sama na to ešte neprišla, tu máš koniec šnúrky. Keď hodina odbije dvanásť, začni namotávať šnúrku a tá ťa bezpečne dovedie k mojej Pani!“
A Darja tak aj spravila. Šnúrka, ktorú sama utkala a navíjala, ju bezpečne doviedla do nádherného paláca, v ktorom na tróne sedela Dobrá rómska víla Kesaj.
„Vítaj, Darja. Tak si tu. Už som ťa čakala. Ja som víla Kesaj. Mám veľa pokladov. Môžeš si vybrať hocičo. Zlato, šperky, nádherné kone, koče. Čo len chceš.“
„Nepotrebujem zlato, ani šperky, ani kone alebo koče. Ja cítim, ako je dobré robiť ľudí šťastnými a z toho mám najväčšiu radosť. Ani zlato, diamanty, kone, koče túto radosť môjmu srdcu nemôžu dať. Ak vieš, pomôž mi získať zrak, aby som ešte viac dobra mohla konať pre všetkých, ktorí žijú okolo mňa.“
„Úlohu si dokonale zvládla. Z bezstarostného, o nič sa nezaujímajúceho dievčaťa si sa stala krásnou, múdrou a šľachetnou ženou, ktorá cíti a vidí srdcom. Preto, lebo si sa naučila pracovať, stala si sa zodpovednou a statočnou ženou, ktorá si zaslúži, aby sa jej zrak vrátil. Nech sa stane tvoja vôľa. Odteraz opäť budeš vidieť aj očami, nielen srdcom. Choď teda, moja drahá Darja a konaj ešte viac dobre všade tam, kde je núdza a kde ľudia potrebujú pomoc.“
A Darja, teraz už vidiaca, odchádza z paláca. A skutočne konala a pomáhala všade, kde bolo biedy a núdze, lebo srdce mala plné lásky a ochoty dávať.
Nech sa táto nádherná rozprávka,
z ktorej k Vám hovorí Víla Kesaj,
stane mottom v živote.
Tvorte, usilovne pracujte
a utkávajte si šnúrku svojho života,
ktorá vedie z nevedomosti do žiarivého svetla poznania
a vedomého precítenia zmyslu existencie človeka
na tejto Zemi.
Edith Bartková a Anna Koptová
Nadácia Dobrá rómska víla Kesaj
zriaďovateľ Súkromného gymnázia